Hrobárka mieni a Vesmír mení

Hlbokou nocou sa nesie chrápanie Nežnej. Najkrajší zvuk, aký môžem tento týždeň počuť.
Ako to už býva, Vesmír si opäť raz ide po svojom. Na malý moment som uverila, že naberám správny smer, že sa búrka upokojuje a ja môžem chytiť dych a naberať stabilitu. Naivný omyl!



Minulú sobotu som objavila opuchnuté líčko na tvári Nežnej. Samozrejme, že už bolo po otváracích hodinách veterinárnej ambulancie. S komplikáciámi sme to prečkali až do pondelka.
Bol to pravé otec, ktorý nás skoro ráno viezol do ambulancie. Tak neuveriteľné! Vysedeli sme si poradie vedľa nervózneho boxera a nespokojnej mačky. Cica v košíku mňaukala aby bolo všetkým jasné, ako sa jej to nepáči. Neskôr sa z ordinácie niesol jej vreskot, ktorým vyjadrovala jasný nesúhlas s postupom vyšetrovania.
To už Nežná pochopila, kde sa nachádza a roztriasla sa ako ruky alkoholika pri absťáku. Naše vyšetrenie bolo rýchle. Zdroj problémov bol hneď jasný- zapálený zub. Len ďalší postup komplikoval vek a anamnéza- vysoko rizikový pacient. Tak jej vzali krv na kompletnú biochémiu a poslali nás domov s antibiotikami a liekmi od bolesti. Ešte v ten deň mi zavolali výsledky a že by bolo pekné, prísť čo najskôr opäť.
V stredu ráno, za asistencie otca, sme stáli pred ambulanciou ako prvé a Nežná na lačno. Operatérka meškala, no doktor si ju zatiaľ popočúval a zhodnotil, že srdce znie na jej vek veľmi dobre. Potom priletela štipľavá včielka do stehna a odišli sme do čakárne. Za necelé dve minúty prišli prvé náznaky. Nežná bojovala s drogou v krvi a snažila sa ostať na labkách. Skrúcala sa ako paragraf, no zemská príťažlivosť ju nakoniec s ľahkosťou zložila na podlahu.
Srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Možno posledné momenty. Aj bez toho, aby mi o tom hovorili som vedela, že v jej prípade je riziko veľké, že sa môže posrať čokoľvek...
Neexistujú slová na pocity, keď som bezvládne telo Nežnej zdvihla z podlahy a niesla do vyšetrovne. Zložila som ju opatrne na stôl, pohladkala, pobozkala na čelo a zaželala veľa síl.
Každým krokom z ambulancie som odriekala modlitbu a prosbu, nech mi ju ešte vrátia a šialenstvo v mojej mysli rástlo. Už to nebolo v mojich rukách, už som nemohla nič urobiť, mohla som len čakať. Dve a pol hodiny v Pekle, kým zazvonil telefón, že sa zákrok podaril a neskôr si po Nežnú môžem prísť.
Po troch kávach som šla do ambulancie vyklepaná. Jasné, že mi celý čas robil taxikár otec.
Vošla som do ambulancie a tam mi puklo srdce ako nikdy. Nežná sa opitým krokom motkala hore dole, ako zatratená duša. Keď jej omámený mozog zaregistroval, že som ju neopustila a som opäť pri nej, tak sa zosunula na podlahu, prestala bojovať so zvyškami anestetík v krvi a len unavenými očami sledovala dianie.
Dali mi ju na stôl, kým mi vysvetľovali aké lieky kedy dávať, čo ďalej a čo sa dialo, tak som svoj huňatý mech zemiakov strkala do overalu. Zabalila som ju ešte do deky a odniesla v rukách až do auta. Váhu Nežnej som ani nevnímala. Niesla som ju a na pozadí sa premietal obraz človeka, ktorý so všetkou cťou nesie priateľa.
Spočinula mi v rukách ako pšenica v klásku. Odovzdaná, chcela len moje ochranné krídla.
Doma sa rovno vysypala do pelechu a kým som opatrovateľke vysvetľovala podrobnosti, Nežná sa nesnažila ani pohnúť. Tak som vyzliekala huňatý mech zemiakov a snažila sa ho zabaliť do deky. S neochotou som od nej odchádzala a zožierali ma výčitky, že nemôžem byť pri nej a starať sa o ňu.
Čas sa šialene vliekol a ja som bola ako na tŕní. Čakala som na každú správu ako sa Nežná má, čo je nové a myšlienkami som bola celý čas pri nej.
Domov som sa ponáhľala s obavami. Nič ma nemohlo pripraviť na to, čo ma čakalo za dverami. Nežná ma prišla veselo privítať ako keby sa nič nestalo. Vrtenie chvostíkom a hromada pusiniek. Hneď na to sa ma snažila ukecať, aby som jej dala jesť. Opadol zo mňa obrovský balvan.
Unavená, vystresovaná a šťastná som sa zvalila do postele. Jeden emočne náročný deň za nami. Chcela som sa konečne vyspať, no skoro ráno ma Nežná prišla budiť, že chce konečne jesť a mám si pohnúť. Navliekla som si nohavice, skočila do lekárne po lieky, v obchode ulovila jej obľúbené konzervy a deň sa mohol začať.

Dnes som rada, že sa veci udiali tak, ako sa stali. Mám opäť veselého starého psa, ktorý mi žerie nervy. Už ju nikdy viac ten zub bolieť nebude a môžeme si užívať dni, ktoré ešte máme.
Akurát, že všetci asi dostanú pod stromček fotku Nežnej, lebo táto sranda mi zrušila rozpočet na darčeky...
Život a jeho cesty.

Komentáre

Obľúbené textové zvratky