Vietor z dvoch svetových strán
Nádych, vydých...
Raz som napísala, že aj ten najhorší život stojí za žitie. Dnes sa pod ten výrok podpisujem celým menom.
Čím viac trpím, tým viac zbožňujem úlomky šťastia a všetko, čo mám.
Pohreb bol zvláštny. Ja, Hrobárova Dcéra, som sedela v nepohodlnej kostolnej lavici, omšu viedol biskup a okolo neho sedemnásť farárov. Asi je pravda, že sa realita zakrivuje podľa jej pozorovateľa a ja som všetko, len nie normálna.
Skúmala som architektúru kostola, ignorovala kvákanie biskupa a túlala sa svojim nekonečnom. Hovoril veľa ale nepovedal takmer nič. Evidentne je jednoduchšie veriť pod vysokými loďami neogotického chrámu, ako myslieť. Viera ako náplasť pre jednoduchšie stvorenia, proti chaotickému bytiu. Budiš, čo kto chce...
Až doma na mňa v plnej sile doľahlo poznanie, že svet, ktorý som poznala už neexistuje, že éra jednej generácie sa blíži ku koncu. Ľudia odišli a miesta sa zmenili. Ostali len spomienky na časy a osobnosti, ktoré sa ma dotkli. Bolí poznanie, že som mala veľké šťastie, ktoré sa už nezopakuje. Možno len vtedy, keď sa vesmír začne zmršťovať a čas bude bežať pospiatky.
Mám akúsi mentálne slabú chvíľu. Odpovedám z cesty, nezmyselne alebo zvláštne. Mne to pripadá v danom momente úplne OK, o tri sekundy neskôr, mám chuť si jednu vylepiť alebo sa strašne smejem. Je mi trápne, no neviem, čo s tým robiť. Trocha radosti v náročnom období.
A možno mi konečne prdla poistka a ja prichádzam o rozum.
Nečakala som nič a... Skončila som na príjemnom výlete s Pánom Uniformovaným. Venoval mi svoj čas, aj keď som bola ako mentálne narušený arašid. Cesta autom naprieč krásnou krajinou. Och, ten pocit, že som vo svojej vlasti, ma opájal.
Vynikajúce jedlo ďaleko od všetkého, známeho. Nechal ma prvý krát v živote ochutnať slimáky a chutili vynikajúco.
Ruka odložená na jeho stehne počas jazdy a šialená túžba, ostať tak navždy.
Bola som jednoducho ŠŤASTNÁ. Malý, prchavý moment, ktorý vynahradil týždne ako z hororu. Chvíle, keď som bola neskonale vďačná, že som stále nažive.
Život si plynie a ja neviem, aký je kurz. Som opäť v kontakte s Pánom Bohatým, aj keď som neverila, že sa to podarí.
Zdá sa, že som konečne nahmatala pevnú pôdu pod nohami. Lenže v mojom svete je to len klamlivý pocit istoty. Prekvapenia striehnu predo mnou.
Raz som napísala, že aj ten najhorší život stojí za žitie. Dnes sa pod ten výrok podpisujem celým menom.
Čím viac trpím, tým viac zbožňujem úlomky šťastia a všetko, čo mám.
Pohreb bol zvláštny. Ja, Hrobárova Dcéra, som sedela v nepohodlnej kostolnej lavici, omšu viedol biskup a okolo neho sedemnásť farárov. Asi je pravda, že sa realita zakrivuje podľa jej pozorovateľa a ja som všetko, len nie normálna.
Skúmala som architektúru kostola, ignorovala kvákanie biskupa a túlala sa svojim nekonečnom. Hovoril veľa ale nepovedal takmer nič. Evidentne je jednoduchšie veriť pod vysokými loďami neogotického chrámu, ako myslieť. Viera ako náplasť pre jednoduchšie stvorenia, proti chaotickému bytiu. Budiš, čo kto chce...
Až doma na mňa v plnej sile doľahlo poznanie, že svet, ktorý som poznala už neexistuje, že éra jednej generácie sa blíži ku koncu. Ľudia odišli a miesta sa zmenili. Ostali len spomienky na časy a osobnosti, ktoré sa ma dotkli. Bolí poznanie, že som mala veľké šťastie, ktoré sa už nezopakuje. Možno len vtedy, keď sa vesmír začne zmršťovať a čas bude bežať pospiatky.
Mám akúsi mentálne slabú chvíľu. Odpovedám z cesty, nezmyselne alebo zvláštne. Mne to pripadá v danom momente úplne OK, o tri sekundy neskôr, mám chuť si jednu vylepiť alebo sa strašne smejem. Je mi trápne, no neviem, čo s tým robiť. Trocha radosti v náročnom období.
A možno mi konečne prdla poistka a ja prichádzam o rozum.
Nečakala som nič a... Skončila som na príjemnom výlete s Pánom Uniformovaným. Venoval mi svoj čas, aj keď som bola ako mentálne narušený arašid. Cesta autom naprieč krásnou krajinou. Och, ten pocit, že som vo svojej vlasti, ma opájal.
Vynikajúce jedlo ďaleko od všetkého, známeho. Nechal ma prvý krát v živote ochutnať slimáky a chutili vynikajúco.
Ruka odložená na jeho stehne počas jazdy a šialená túžba, ostať tak navždy.
Bola som jednoducho ŠŤASTNÁ. Malý, prchavý moment, ktorý vynahradil týždne ako z hororu. Chvíle, keď som bola neskonale vďačná, že som stále nažive.
Život si plynie a ja neviem, aký je kurz. Som opäť v kontakte s Pánom Bohatým, aj keď som neverila, že sa to podarí.
Zdá sa, že som konečne nahmatala pevnú pôdu pod nohami. Lenže v mojom svete je to len klamlivý pocit istoty. Prekvapenia striehnu predo mnou.
Komentáre
Zverejnenie komentára
Ďakovala