Posledná svojho rodu
Môžem si len domyslieť, aké to je, byť poslednou svojho rodu.
Čas sa nikoho nepýta a pomaly si berie jednu generáciu. Necháva len spomienky a fotky na dobu, keď bol svet iný. Minulosť sa vzďaľuje čoraz viac a všetko sa mení. Pokrvné putá sa rozpadávajú a už to nikdy nebude také, ako predtým.
Hrobárova Dcéra pôjde na pohreb. Ako zvláštne to znie...
Ľahké to zrejme nebude. Vlastne ani nemôže byť. V plnej sile zatlačí fakt, že ostala jediná a ja budem po jej boku. Prídu jej slzy a tie mi budú trhať srdce na kúsky.
Zaťať päste a ostať pokojná.
Už ma nebaví, ako sa veci zvrtnú v najmenej vhodnú chvíľu. Myslela som, že odchodom z Nemecka sa dostanem bližšie ku svetlu. Stále sa motám Temnotou, ktorá nepovaľuje, len zmenila formu.
Nepohodlné životné obdobie, ktoré by som chcela mať už za sebou. Roztrieštená osobnosť, ktorú by som chcela poskladať späť. Miesto toho potláčam všetko, čo sa potlačiť dá, aby som nejak prežila. Čelím poznanu, že vzťahy sú v mojom prípade beznádejné. Och, horká pachuť na duši, keď vidím aká naivná a hlúpa bola moja predstava, že si raz vezmem Nemca. Nikdy si nikoho nevezmem a už nikdy nebudem nikoho partnerka. Nemôžem, nedá sa...
Vytriezvela som z ľudí. Držím si odstup od všetkých, netúžim po nových tvárach a s triezvym pohľadom odstrihávam nezdravé známosti. Vlastná rovnováha mi je tak vzácna, že mi jej malé útržky nikto nebude ničiť. Nemám energie nazvyš, každý kúsok je vzácny a musím premýšľať, ako ho použiť.
Pokúšam sa dostať pod kontrolou svoje sračky a miesto toho sa plašia ešte viac a priberajú aj kamošov. Ako keby moja snaha veci zhoršovala.
Potom príde krátka epizóda derealizácie aby mi pripomenula, že je to horšie, než si pripúšťam. Osviežujúca pauza, keď všetky starosti prehluší ťažká pochybnosť o mojom vnímaní reality a stave môjho vedomia. Furt si myslím, že mi konečne prdla poistka a nič!
Ak by takto mal vyzerať zvyšok môjho života, tak žiť nechcem.
Život sa zas scvrkol na úroveň, keď sa celý deň motám a jediným svetlým bodom je večer, keď pôjdem spať. Len sa nejak v celku prebojovať k noci, poprehadzovať sa dve hodiny v posteli so zúfalstvom v mysli a vytuhnúť aspoň na 4 hodiny, než príde ďalší, rovnako nepríjemný deň. Nejak prežiť...
Nanešťastie, som príliš zvedavá na to, či to dám a čo bude ďalej.
Čas sa nikoho nepýta a pomaly si berie jednu generáciu. Necháva len spomienky a fotky na dobu, keď bol svet iný. Minulosť sa vzďaľuje čoraz viac a všetko sa mení. Pokrvné putá sa rozpadávajú a už to nikdy nebude také, ako predtým.
Hrobárova Dcéra pôjde na pohreb. Ako zvláštne to znie...
Ľahké to zrejme nebude. Vlastne ani nemôže byť. V plnej sile zatlačí fakt, že ostala jediná a ja budem po jej boku. Prídu jej slzy a tie mi budú trhať srdce na kúsky.
Zaťať päste a ostať pokojná.
Už ma nebaví, ako sa veci zvrtnú v najmenej vhodnú chvíľu. Myslela som, že odchodom z Nemecka sa dostanem bližšie ku svetlu. Stále sa motám Temnotou, ktorá nepovaľuje, len zmenila formu.
Nepohodlné životné obdobie, ktoré by som chcela mať už za sebou. Roztrieštená osobnosť, ktorú by som chcela poskladať späť. Miesto toho potláčam všetko, čo sa potlačiť dá, aby som nejak prežila. Čelím poznanu, že vzťahy sú v mojom prípade beznádejné. Och, horká pachuť na duši, keď vidím aká naivná a hlúpa bola moja predstava, že si raz vezmem Nemca. Nikdy si nikoho nevezmem a už nikdy nebudem nikoho partnerka. Nemôžem, nedá sa...
Vytriezvela som z ľudí. Držím si odstup od všetkých, netúžim po nových tvárach a s triezvym pohľadom odstrihávam nezdravé známosti. Vlastná rovnováha mi je tak vzácna, že mi jej malé útržky nikto nebude ničiť. Nemám energie nazvyš, každý kúsok je vzácny a musím premýšľať, ako ho použiť.
Pokúšam sa dostať pod kontrolou svoje sračky a miesto toho sa plašia ešte viac a priberajú aj kamošov. Ako keby moja snaha veci zhoršovala.
Potom príde krátka epizóda derealizácie aby mi pripomenula, že je to horšie, než si pripúšťam. Osviežujúca pauza, keď všetky starosti prehluší ťažká pochybnosť o mojom vnímaní reality a stave môjho vedomia. Furt si myslím, že mi konečne prdla poistka a nič!
Ak by takto mal vyzerať zvyšok môjho života, tak žiť nechcem.
Život sa zas scvrkol na úroveň, keď sa celý deň motám a jediným svetlým bodom je večer, keď pôjdem spať. Len sa nejak v celku prebojovať k noci, poprehadzovať sa dve hodiny v posteli so zúfalstvom v mysli a vytuhnúť aspoň na 4 hodiny, než príde ďalší, rovnako nepríjemný deň. Nejak prežiť...
Nanešťastie, som príliš zvedavá na to, či to dám a čo bude ďalej.
Komentáre
Zverejnenie komentára
Ďakovala