Stretnutie s Jaguárom

Paranoidná, hľadám nemilé prekvapenia všade a oni tam skutočne sú. Ako zviera, hľadám nepriateľa za každým zašušťaním, v každom tieni, v každom závane vzduchu.
Nevedela som, kto je. Rozprávali sme sa ako keby sme sa poznali roky. Dialóg plynul prirodzene, ako som to už dlho nezažila. Na krátky moment som zadriemala na vavrínoch s pocitom, že som narazila na niekoho môjho druhu.
Už keď som zbadala to auto, tak vo mne zovrela chuť otočiť sa a utekať ako o život. Hľadal milenku a ja som mu padla do oka. Klasické výhovorky: sú so ženou, len kvôli deťom. Kokotiny rozprávaj maslu a nie mne. Keď si vybral pohodlnú moznosť, tak nech si ju vychutná do poslednej kvapky, no bezo mňa. Len zabudol, že deti opakujú hriechy rodičov a čas nemilosrdne plynie.
Zadržiavala som dych, keď sa benzín rozlieval po moste. Škrtnutie zápalky a zas útek. Ten, ktorý je zvyknutý mať všetko, sa len ťažko bude zmierovať s tým, že sa mu Hrobárova Dcéra vyšmykla z rúk.
Ľudia sú hovädá, stelesnenie toho najodpornejšieho, čo môže existovať. Úbohé existencie, ktoré nemali nikdy vzniknúť. Záruka noža v chrbte. Nevďačné hovná nehodné mojej pozornosti.
Robím si piču, ľudia sú kokoti, no nie všetci. Len tých, nie všetci, je málo. Nájde sa zopár, s ktorými by som mohla stroskotať na ostrove a zaručene by ma zabili prvú, nie ja ich.
Občas mi príde, že som normálnejšia ako značná časť populácie. Také paradoxné... A občas som autistický jebo, ktorému trhá vedomie na kúsky trčiaca cverna a ak sa neodstráni, tak sa svet nebude ďalej točiť.
Čo sa vôbec sťažujem, aj tak sú všetci v piči z tejto videohry zvanej Život, ktorá je každým kúskom absurdná a nepochopiteľná. Všetci máme tie svoje sračky v ktorých sa patláme a plnú skriňu démonov k tomu. A kto nemá, nech sa prihlási v komentároch.
Slepí si myslia, že vedia ako vyzerá svet.