Keby som mohla, tak.... Pojebte sa!

Nestačím s dychom.
Som pánska, zvyknutá na svoj kľud, keď ma rušil hladný Nemec alebo Nežná so svojimi náladami. Keby som vedela, že mi to pomôže, tak si vyhrabem hlbokú noru a schovám sa do nej. Ide ma odjebať. Dva týždne mi budú žrať nervy a piť krv. Po troch dňoch už nevládzem.
Ak mám hodinu v kuse pokoj, tak je to výnimočná udalosť a strieľa imaginárne šampanské.
Uvaríš niečo?
Skočíš do obchodu?
Urobíš mi kávu? (min. 3x denne)
Prečo sa tváriš tak vážne?
Stiahneš mi film?
Pustíš mi film?
Prečo to nejde?
Pustíš mi druhý film?
Prečo si tak ticho?
Prečo si zavrela dvere?
Naberieš mi jesť?
Naleješ mi víno? (min. 2x za večer)
Prečo si nahnevaná?
...
Matka Božia, zabi ma, prosím, lebo mi prdne poistka. To sa nedá, zakaždým mi vykoľají vlak. Sotva sa usadím vo svojej rovnovážnej polohe, aby som načerpala energiu, už ma z nej vykopávajú, lebo som skurvený otrok a evidentne nevyzerám dosť nešťastne a frustrovane. S každou chujovinou mi treba prísť piť krv a kurviť náladu. Dnes som bola päťkrát v obchode, lebo je fakt ťažké, premyslieť si nákup dopredu. Skús si domyslieť, ako som v pičách, keď idem do obchodu piaty krát, aby som bola aspoň chvíľu sama.
Potrebujem byť sama...
Zapnem wifi na mobile a už sa to sype. Správy, ktoré vnímam, no nemám energiu odpísať, tak zase bežím off.
Pojebte sa! Spičené ľudské hovná, ktoré mi kurvia chuť žiť. Odporné parazity, ktoré zo mňa vysávajú energiu.

Je niečo nepochopiteľné na tom, že potrebujem byť sama? Bez stupidných otázok, bez neustáleho rušenia, bez vyžadovania pozornosti, bez nútenia hovoriť. Len ja so sebou, v nekonečnej krajine môjho vnútra. Vydýchnuť si na jedinom bezpečnom mieste, ktoré mi ostalo.