Výdych

Mesto vydychuje do vlhkej noci. Psy spia uložené na mojej posteli a ja medzi nimi.
Obyčajná chvíľa, ktorá je neobyčajná. Nádherný pocit, keď si dve živé stvorenia odfukujú vedľa mňa. Nevyslovený pocit bezpečia a pohody. Viem, sú to psy, stvorené k tomu, aby milovali svojho pána. A predsa ma vždy pohladí na duši, keď si z množstva pohodlných miest ustelú u mňa. Môžem zahodiť svoje mysliace ja a pridať sa k nim. Skrútiť sa do klbka ako člen svorky. S vedomím, že sa navzájom strážime.
V ich spoločnosti nachádzam stabilitu, ktorá mi tak chýba. Schovaná za hradbami, kde nikto nevidí moje súboje s démonmi. Možno len ten, ktorý vie, ako sa pozerať... Maska, za ktorou sa mi démon vyšmykol z reťaze a jeho cieľom je môj krk. Nerovný súboj, kde je takmer nemožné vyhrať.
Vyslobodili sa z reťazí a nechcú naspäť. Útočia zákerne v spánku, keď sa nemôžem brániť. Trhajú každý kúsok syastoay, ktorý im príde do cesty. Nepáči sa mi, ako nemám síl dostať ich pod kontrolu.
Vydržte, prosím, robím čo viem. Na ja, aj ja som len stroskotanec. Snáď im čoskoro nasadím obojky a pripnem na reťaze. To si vyžaduje tesný osobný kontakt a ja zatiaľ ťahám za kratší koniec.
Ak by existovala Nolebovka, za množstvo tvári, tak by som bola nominovaná...