Zdá sa, že sa rozvidnieva

Kráčam Peklom nejaký ten týždeň. Už sa zdalo, že sa z neho živá nedostanem. V ruke správa a v nej: Ak prechádzate peklom, nezastavujte.
Ľahko sa povie, že nezastavuj, keď je vidina samej seba v čiernom vreci príjemnejšie ako ďalšie kroky naprieč hrôzami, s váhou celého sveta na ramenách. Len ticho a tma.
Vhodný moment aby si Vesmír poskočil a pripomenul mi absurditu bytia.
Na dne, kde sú len pocity bezvýznamnosti, nepotrebnosti a úbohosti, sa v diaľke zjavuje východ. Veci, ktoré som si celý život priala si ma našli práve v momente, keď viac zranená snáď ani nemôžem byť. Zhodou zvláštnych náhod, ktoré cítiť po zámere nepochopiteľných kolies osudu. Z jednej strany moja vlastná tvrdosť voči mne a z druhej úžas, že má niekto uzrel tak, ako som si vždy priala.
Ako keby sme nakoniec vždy dostali to, čo driemalo v podvedomí a čo potrebujeme, v dokonale naplánovaný okamih. A to som chcela dostať ranu z milosti aby som zanevrela na ľudí a zaliezla do bezpečia hrubých hradieb. Jeden mieni a Vesmír mení.
Veci nikdy nie sú také, aké sa zdajú. Pod povrchom, ďaleko od zvedavých očí sa všetko hýbe a mení.
Z pohľadu hviezd je moja existencia nepodstatná, ešte menej ako záblesk v nekonečne. Pre niekoho som stelesnením toho najhoršieho, čo môže existovať. Pre niekoho som vetrom do plachiet po dlhom bezvetrí. Pre niekoho som tým najcennejším, čo dáva srdcu dôvod neprestať biť.
Som ničím a všetkým.
Priala som si blízkosť, vďaka ktorej by som sa mohla pozbierať a rásť ďalej. Našla si ma, zraňuje a vyvádza z miery. Presne tak, ak nie ešte lepšie, než v predstavách. Aj zlomená kosť potrebuje primeraný tlak a zápal, aby sa mohla zahojiť.
Nie som iná...