Who am I to disagree?



V ušiach hudba a pod ľavou rukou, vekom splašený kožuch Nežnej. Všetko je na hovno a zároveň fajn. Také je bytie, nádherne bolestné vo svojej neobsiahnutenej veľkosti. Prežila som už kde čo a prežijem aj toto. Ak existuje niečo, v čom som fakt dobrá, tak je to schopnosť prežiť. Asi je to automatika od prírody, utekať so zlomenou nohou, bojovať do posledného úderu srdca, plávať aj keď sa breh zdá nekonečne ďaleko.

Ľudia sú funny.
Často si vypočujem, že by som mala viac jesť. Áno, stres zredukoval moju hmotnosť a keď k tomu prirátam môj divný pocit hladu, ktorý sa ukazuje asi tak často, ako alimenty od neplatiča, tak mám vymaľované. Nedokážem do seba nasilu tlačiť jedlo, proste no way. Keď už hlad príde, tak to skončí ako dnešné raňajky, ovocné musli s cviklou a jogurtom. Divné kombo ale funkčné. Také vajcia na tvrdo sú tiež skvelé. Stačí olúpať, hodiť do seba a môžem utekať. Nerobí mi problém do seba napratať päť knedlíkov a segedín. Len musím byť hladná.
Ďalšia vec, ktorá mi vždy vyčarí úškrn, sú nevyžiadané rady, že sa mám usadiť, vydať sa a blá blá blá. Špeciálne, keď to počujem od ľudí, ktorí žijú v nešťastných vzťahoch a manželstvach. Miestami mi to vyznieva, že ak si oni pokurvili život, tak mám aj ja. Nie, ďakujem, ja si ho budem kurviť kreatívnejšími spôsobmi ako pomalým vyhasínaním v šedivom stereotype. Hrania sa na domáci spotrebič som si užila do sýta. Nebudem chovať prasa kvôli jednej klobáse...
Nemôžem im to ani mať za zlé. Nepasujem do žiadnej zo škatúľ, vyvliekam sa z pokusov zadefinovať ma a vybočujem z bežných túžob.
Našťastie som sa popálila dostatočne na to, aby som už neuhla zo svojho smeru.

Komentáre

Obľúbené textové zvratky