Vitaj doma, Hrobárka

Minulý utorok o štvrej ráno sa skončila dlhá cesta naprieč troma štátmi. S boľavým zadkom a unavenou Nežnou som sa vysypala z auta. Ťažko pochopitený moment, uvedomiť si, že som 24 hodín dozadu bola o 1200km ďalej.
Väčšinu cesty som tupo pozerala z okna do prázdna a v hlave nebolo nič. Vzduchoprázdno, ktoré bolo viac ako príjemné. Po dňoch, keď som myslela, že zošaliem, to bolo oslobodzujúce.
Ak by som ostala, prišla by som o rozum alebo o život. Nedalo sa viac, narazila som na vlastné hranice a za nimi by som ostala napospas Temnote.
Dnes som vďačná, že mi Námorník povedal, aby som šla. Po mesiacoch prežívania a plazenia sa tieňmi som sa zhlboka nadýchla. Kto to nezažil, nepochopí aké krásne je cítiť sa opäť nažive a ako sladko chutí šťastie.