Po rokoch

Ležala som v posteli, v krvi jeden Plzeň a pohár Tullamorky. Opakovala som si do nekonečna: "Aj najhorší život je najkrajším darom".

Vraj nás staré cesty nemôžu priviesť k novým cieľom. Platí, len ak sa celá osobnosť neotrasie až do základov. Videla som veľa, zažila ešte viac ale on ma stále baví.
Vybehli sme na pivo, požuli hranolky ale filmový festival nás vyhnal preč. Zmenil sa, pribudli mu šediny ale podstata ostala. Už len pri pohľade na neho by som zasyčala ako do oranžova rožeravený kus železa, ponorený do ľadovej vody. Keby väčšina mužov vyzerala ako on, tak mám estetický orgazmus každú chvíľu. Masaker pre oči...
Mother of God, krížime si cesty už osem rokov a stále sa mi podlamujú kolená. Kto iný by mi rozprával storky o zbieraní samovrahov z trate, o schopnostiach hmyzu znetvoriť telo, o vysušených telách, prevrátených žalúdkoch a vrahoch? Zdá sa to ako cynizmus ale to je život.
Noblesná hostina pre Hrobárovu Dcéru s výdatnou štipkou humoru. Nemiestneho a predsa padnúceho.
Ruky, mohutnejšie ako moje stehná, by dokázali s ľahkosťou zastaviť plynutie života skrz môj krk a navždy umlčať srdce. Nežný obor, ktorý ma skryl do svojej náruče.
Spokojne som si fufňala pod množstvom dotykov a sladkých bozkov. Roztápala sa pri každom pokuse, skrotiť moje anténky, ktorého ho šteklili na tvári.
Nedá sa opísať veľkosť mojej hlúposti. Dnes už viem, že mi nikto a nič na celom svete nestojí za to, aby som sa vzdala týchto momentov. Neexistuje náhrada ani nič lepšie. Existuje len Pán Štýlový a jeho neskonalá jedinečnosť. Gentleman, ktorý mi vždy otvorí dvere.
Môj Diabol strážny.