Bez slov, v tichu splašených myšlienok

Hrozná realita, neznesiteľné bytie...

Dni, ktoré sa valia, obvešané sklamaním, osamelosťou a smútkom, na vedomie a zahlcujú ho nepríjemnými pocitmi.
Keby som bola tušila, že ... Keby, magické slovko bez kúzla, len s nahorklou príchuťou.
Stena opäť raz narazila do sveta a ja už nechcem. V sprche, kde ma môže počuť len boh a kvapky vody, kňučím o spásu.
Praskla ďalšia ilúzia a ono to prekvapivo bolí. Až tak, že mám dojem, že všetko, čoho sa dotknem zhorí. Ako keby aj to najlepšie rozhodnutie bolo odsúdené na neúspech.
Hradby hrubnú a ľudia ma desia.
Schovaná v bezpečí vlastného vnútra odpinkávam takmer každý pokus o kontakt.

Ja sa na to môžem vytrtkať. Konečne som v stave grcať text pri počúvaní hudby. Lenže čosi kladie odpor pri zasúvaní papa Jacku slúchadiel do mama Jacku mobilu. Som v posteli a najbližší použiteľný objekt bola trápna injekčná ihla, ktorá nepomohla.