Moje nekonečno

Nekonečno.
Niekedy neznesiteľné a inokedy najkrajšie miesto, kde môžem byť. Nechať svet vonku a zostúpiť dole, kde som len ja a nekonečná krajina môjho vnútra.
Sledovať pocity, ktoré sa rodia akoby z ničoho. Vyvíjajú sa a menia, dotýkajú sa rôznych miest a nakoniec vyhasnú. Mo vždy po nich ostane viac, či menej patrná stopa.
Aké to je? Nedá sa to vtesnať do slov. Je to ako pýtať sa hviezdy aké to je, byť  žeravým klbkom jadrových síl.
Obmedzujúce, keď nedokážem opísať čo cítim a čo sa vo mne deje. Asi by mi nestačili ani všetky farby sveta, keď by som chcela namaľovať svoje nekonečno.
Ako keby som cítila priveľa...

Keď ku mne prehovorí Hovoriaci Les, vždy ma to vytrhne z rovnovážneho bodu a ja netuším prečo. Hľadám odkiaľ pramenia pocity, keď je na dosah duše.
Možno len afekt...

...a možno nie.

Na niektoré otázky nie je odpoveď.