Melanchólia v podkolienkach

Bolo tesne po jedenástej, keď sme sa s Nežnou vybrali na prechádzku. Nechcelo sa mi sedieť v tmavom byte s množstvom pocitov, ktoré by som najradšej darovala.
Niekedy je jednoduchšie kráčať a nechať ich znieť ako s nimi bojovať osamote. Prekvapivo prázdne ulice, kde ľahká hmla skresľovala svetlo lámp a pár podskakujúcich uší.

Smútok a osamelosť, ktoré som zažila už mnohokrát. Akurát na iných miestach, rovnaké predstavenie, len iné kulisy...
Toľko miest a situácií, kde by som chcela byť radšej ako tu.
Zabaliť sa do županu či gýčového svetra a pozerať z otvoreného okna na prázdne ulice, ktoré sú vryté hlboko vo mne. Počúvať vzdialené zvuky nočného mesta a nevnímať chlad.
Chcela by som byť doma, bez všetkých tých ale, ktoré by na nútili utekať preč. Zobudiť sa medzi obliečkami so slnkom a mesiacom, odplaziť sa do kuchyne, kde by som si urobila kávu s mliekom do svojho obľúbeného hrnčeka.
Len trochu šťastia a pokoja...


Komentáre

Obľúbené textové zvratky