Smrť jesenného dňa

Prišli dni, keď je dobrý nápad vybrať šatku a zabaliť do nej krk pred studeným vetrom a dažďom.
Vzala som si arafatku, ktorá je staršia ako ja. Citová väzba a skurvená praktickosť z nej urobili moju obľúbenú. Akurát, že v rozpoltenom svete som zas za podivína.
Nemci na mňa kukali jak na orloj a týpek v kiosku si s úškrnom neodpustil, že pochádza z rovnakej krajiny ako moja šatka.
Prkotina, ktorá odhaľuje pokrivenosť sveta...

Chcela som si dopriať, tak som kúpila pepsi so zázvorom. Lenže je s nejakým otrasným sladidlom z ktorého mi je zle už po dvoch glgoch. Tak som za food nazi... Chlamtám vodu a svet sa krúti.
A točí sa ďalej, aj keď som sotva rozlepila oči a čelila roztúženému Nemcovi. Niektoré rána už také sú...
Tie jeho úplne na piču vtipy ma stále berú.



Oh man, tento článok píšem už druhý deň. Som všade inde, len nie v jedinom bode. Deň, keď sa mi aj napriek kuchárskej debilite podarí skvelá tekvicová polievka a moknem s Nežnou počas jej záchvatu pasenia.
Hraje Kryl a mne sa v hlave vybavujú obrazy fotrových meltdownov. Vtedy opitý ležal na lavici v kuchyni a potme počúval Kryla.

Namotala som sa. Krylogie mi dlhý čas trónila na stole.

Keby to malo zmysel, tak by som mu tie dve poslala so slovami: Ľúbim ťa.
S postupujúcim vekom viac a viac rozumiem. Hriechy sú odpustené, vidím aké ťažké je byť človekom.
Som srabík, nechcem riskovať ďalší pád do temnoty. Takto je to smutné ale stabilné. Necháva mi to ilúziu, že tu bola možnosť aby to bolo dobré.

Hrozné, že?