30. septembra 2018

Opäť v ulite

Opäť raz mám náladu zaliezť do sprchového kúta a nechať po sebe tiecť horúcu vodu. Opustili ma aj posledné zvyšky chuti komunikovať.
Skrátka sa mi nechce, lebo nemám náladu, cítim sa unavená a v ulite je príjemne. Je to z časti aj tým, že mi v hlave víri nepreberné množstvo myšlienok a nechcú sa upokojiť a usadiť. Skúšala som už niekoľkokrát usporiadať ich vygrcaním textu. Nedarilo sa...
Čo už.
Rozpráva mi o tom, ako si ľudia vymýšľajú bájky a nepravdy. Očakáva, že sa pridám a spoločne sa budeme rozčuľovať nad ich blbosťou. Tu však očakávanie naráža do mojich múrov. Cítim nevyslovené sklamanie a nie je to príjemné.
Nerozumiem tomu. Niektorí ľudia sú skrátka kokoti a u mňa vyvolávajú akurát nadvihnuté obočie a opovrhovanie. Aj to je priveľa premrhanej energie na niečo, čo sa zmeniť nedá.
Rovnako nepochopiteľná záhada ako tá, prečo si ním necháva dvíhať tlak. Teda, výstižnejšie by bolo napísať, že pri zmienke o ňom sa sama začne vytáčať. Chápem, vymenil ju za inú a vyjebal sa na povinnosti. Podpásovka, ktorá zlomí srdce a pár rebier.
Lenže nerozumiem prečo sa v tom furt rýpať, ubližovať si a pýtať sa priblblé otázky Prečo? a tak ďalej. Nebaví ma o tom počúvať, neviem čo na to odpovedať.
Keby som mohla, tak jej poviem nech sa prefacká a konečne pozbiera. Kurva, už má na to vek aby tušila, že nič nie je isté. Že sú ľudské pocity nelogické a že sa môžu poľahky zmeniť. Žiadne istoty neexistujú a každý vzťah so sebou nesie riziko, ktoré sa nedá nijak eliminovať.
Stalo sa, lebo také veci sa jednoducho dejú. Život nie je rozprávka, kde spolu žili šťastne až kým nepomreli. Zmeniť sa to nedá, no dá sa z toho poučiť a ísť ďalej.
Je to márne! Jednoduchšie je upevňovať traumu a utvrdzovať sa v zatrpknutosti.

Preto som utiekla sem a aj keď pretieklo mnoho času, nič sa nezmenilo. Nezvládam to. Neviem ako sa priblížiť tak, aby mi kokotiny nedrásali nervy a nespôsobovali túžbu poslať všetkých do piče.
Pojebte sa so svojimi traumami a problémami. Dajte mi svätý pokoj a neťahajte ma do svojich sračiek.

Stojí ma veľa energie udržiavať sa v pokojnom, rovnovážnom bode, mať v hlave aspoň ako tak poupratované, nestvárať chobotiny a žiť sama so sebou. Potom príde vlna negativity a ja mám chuť všetko rozkopať a odsťahovať sa na opačný koniec vesmíru, kde by moje úsilie nebolo marené.
Vystreľuje ma to, lebo vnímam ako sa energia okolo mňa mení a dotýka sa aj mňa. Vidím ako si tým ubližuje a pre mňa je riešenie, ktoré nevidí očividné. Viem, že jej nedokážem pomôcť a moje pokusy zlyhávajú a ubližujú mi. V plnej kráse sa objavuje priepasť medzi mnou a svetom okolo....
Opísala by som to asi ako obraz, keď sa milované zvieratko nevie naučiť chodiť cez presklené dvere. Strávim hodiny tým aby sa cez ne naučilo prejsť a na druhý deň opäť naráža do skla. Neustále opakovanie neprináša dlhodobé výsledky, akurát ma vyciciava z energie. K tomu šaliem zo zvuku neustálych narazov a skučania od bolesti.
Bezmocnosť a zúfalstvo, keď viem, že si s tým neporadím...

Môj veselý svet.
Priznávam, môj vzťah s mamou je patologický a ja neviem, čo s tým. Ľúbim ju, no nedokážem byť v jej blízkosti...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakovala