22. septembra 2018

Absurdnosť

Je to zlé, keď ma svet neustále udivuje?
Často si pripadám ako malé dievčatko, ktoré len začalo objavovať svet.
Vždy sa nájde niečo, čo ma dostane...

Už mnohokrát som bola na nábreží a stále to na mňa pôsobí rovnako. Prechádzame sa tamaď s Nežnou a užívame si spoločný čas, ktorý je tak vzácny. Vnímam každý detail, každú drobnosť a nedokážem sa ich nabažiť. Ako keby som sa ocitla v inej dimenzii, kde sa všetko dotýka môjho vnútra.
Vždy sa vo mne prebudí pocit, že už viac byť v prítomnosti sa nedá. Čisté bytie tu a teraz. Upokojuje ma pohľad na plynúcu rieku a občasnú loď, ktorá sčerí hladinu. Zvuk škriekajúcich čajok lemuje vedomie, že tie momenty sú prchavé a len moje.
Obloha nad Brémami, kde slnko svieti ináč.
Neopakovateľná atmosféra mnou prestupuje a mne príde neuveriteľné, že som tu, na mieste o ktorom som nikdy nesnívala.
Absurdné!

Pokračovanie možno po prestávke...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakovala