31.3.2016

Odpaľujem krásnu fajku na niekoľkokrát. Neskutočná pochúťka. Vylamuje ma jak zásahové komando.

Musím ale ešte vybehnúť so psom, tak obliekam bundu a leziem von. Výťah je niekde v ionosfére, čiže kým príde ku mne, pôjdem do dôchodku. Tak zbiehame schodmi dole. Po 2450 rokoch sa môjmu psovi podarí zaseknúť vodítko do zábradlia. Tak ho vyslobodzujem s podivnou náročnosťou.

Na ulici nikto nie je. Zasraté sídlisku, tu sú všetci a všade. Okrem noci. Nepoškvrnenú myseľ nemôžem pustiť z vodítka. Hoci je inteligentná bytosť, posledný týždeň žerie veci nájdené vonku. Tak sa prechádzame a od detského ihriska sa nesie kýchnutie. Potom ďalšie a ja zľahka identifikujem podľa hlasu lokálneho alko bezdomovca. Ten neškodný ale odporný druh. Nasleduje ďalšie a ďalšie kýchnutie až si uvedomujem, že to neboli kýchnutia ale výbuchy zvracania. Ako môže niečo takéto existovať??? Šťastne si povzdychnem, že v tme nič nevidím a nemusím mať nočné mory. Spokojne kráčame so psom domov.

Bývať v paneláku je také zvláštne zlo. Cesta výťahom, keď ťa počujú a sledujú kukátkom. Prazvláštne králikarne, kde sa vraj všetci poznali a priatelili... Hovno, každý každého špehoval.

Vyzliekam sa a púšťam si hudbu. Teraz, keď vnímam všetko cez sakra veľké full HD si užívam každý prvok hudby. Tak veľa informácií a podnetov. Nádhera!

Sledujem video o ľuďoch s OCD a rozmýšľam, že tým zle zapojili obvody. Snažím sa nesmiať a privádza ma to na myšlienku, že Boh je cynické hovädo. Takže základom je smiať sa. Fajn! Cestu do raja by sme už mali.