Vďaka, Život!

Bola to príjemná večerná prechádzka s Nežnou. Ani by mi nenapadlo, že sa rázom moja nálada prepadne kvôli jedinej správe.
Však prečo by si Život nekopol. Taká dobre mierená na citlivé miesto.
Prekvapivo to bolí... Lebo to odhaľuje zo mňa viac, než si chcem pripustiť. Tvárou v tvár sama sebe a svojim slabostiam.
Kedy to už skončí?

Trafilo sa to tam, kde strácam silu a kde som úbohá.
Rozhýbalo to moje vnútro a ja len stojím so zvrášteným čelom. Vlnobitie, ktoré sa ani nesnažím zastaviť. Mám všetkého akurát tak plné zuby.
Asi ako tých múdrych viet, ktoré v kontexte prerážajú vrchol irónie a mne sa z toho kriví kútik.
Mám plnú hlavu, no žiadne pocity. Zatlačila som ich ďaleko dozadu a na ich miesto dosadila myšlienky. Hej hej, usmievam sa zo zotrvačnosti a logických výpočtov, vraj to tak sedí. Ak aj niečo príde, tak je to iskra odsúdená ku krátkemu životu v tme. Je mi to vlastne jedno...
Ľahostajnosť