Samota už navždy

Nemaľuješ sa, neznášaš nakupovanie, čítaš knihy a rada chodíš na prechádzky. Si divná

Stále neviem, či to brať ako urážku alebo kompliment. Tak to beriem ako fakt.
Keď sa priblížim k cudziemu človeku, po krátkej chvíli sa začne vynárať moja podstata a ja netuším, čo s tým.
Zrkadlo v ktorom vidieť každú drobnosť, každú odlišnosť.
Totálny mimoň vedľa normálneho človeka.
Znásobuje to vo mne pocit, že som z iného vesmíru. Snažím sa to nehodnotiť. Neriešiť, či je to dobré alebo zlé. Rozdiel tu však je a jeho prítomnosť ma znervózňuje.
Ako ho uchopiť?
Nedôverčivo do neho šťuchám a rozmýšľam, čo s ním. Je toľko možností a spôsobov...
Pálčivý rozpor medzi: ja nie som ako oni a stále som človek.
Pozitívom je, že som konfrontovaná s vedomím samoty, ktorú nemožno preklenúť. Neexistuje spôsob ako zdielať celé moje nekonečno. Myslím, že sa to v konečnom dôsledku týka všetkých, vedomie túžiace po zdieľaní uväznené v schránke z buniek. Slová a číny, ktoré sa stávajú nejasnými v rôznych významoch rôznych myslí. Len si myslime, že rozumieme ale presný preklad nikdy nebude.
Snáď aspoň ty rozumieš 🐾

Som usadená v Myšlienkovom Paláci, nemám veľmi chuť na ľudí. Potrebujem byť sama a zároveň potrebujem správnu spoločnosť, ktorej sa mi nedostáva.
Položiť ruku na hruď a cítiť bijúce srdce v koši z kostí a svalov. Jedna z mála vecí, pri ktorej sa význam nestráca v preklade...