Keď sa čas stráca

V tú noc som túžila vidieť ako ich existencia zanikne v ohni.

Cestovali nekonečnom aby nakoniec vo svojich posledných momentoch ozdobili oblohu nádherou, ktorá sa sotva dá opísať.

Lenže ťažké mraky zakryli nebo a ja som s neistotou a túžbou kráčala tmou.

Možno áno, možno nie...

Posadila som sa na nábreží a vedľa mňa sa uložila druhá časť mojej duše. S rukou v jej kožuchu som sledovala plynúce oblaky a diaľka medzi nami sa v jednom momente stratila. Zdalo sa, že sivé kúsky vody sú rovno predo mnou, stačí len natiahnuť ruku a rozčeriť ich.

Mraky sa začali trhať rovno nad hlavou a v srdci sa rozlieval pocit, že niekto tam hore, mi predsa len dopraje.

Pozorovala som ten odhalený kúsok nekonečna, hviezdy vyzerali ako nedbalo roztrúsené zrnká prachu.

Ako som sa pozerala do vesmíru, tak sa vesmír pozeral do mňa. Nekonečno nado mnou aj vo mne. Hranice medzi nami sa stierali s každým zábleskom, ktorý preťal nebo.

Hodiny tvrdili, že som tam sedela takmer hodinu. Odprisahala by som, že to nebolo viac ako 20 minút. Tam, kde som bola sa čas strácal. Pripomenulo ho iba nespokojné fučanie Nežnej.

V tú noc som zaspávala s pokojom v duši.