Hajzlový pavúčik s autizmom
Spokojne usadená vo svojom rovnovážnom bode. Chaos naokolo aj vo mne, nič to však nemení. Toto som ja.
V hlave množstvo myšlienok a pocitov, ktoré chcem zachytiť a pretransformovať do textu. Slová však často nestačia, jazyk nedokáže zachytiť všetko z môjho nekonečna.
Skúsim to:
Po dlhej dobe, keď som sa oblúkom vyhýbala váhe, som sa nechala vyhecovať Tichou Vodou. Moje tušenie sa potvrdilo a váha ukázala smutných 60 kíl. Pri mojej výške to znamená, že vyzerám ako hajzlový pavúčik, či radiátor s končatinami.
Už len z lásky k sebe sa musím pozbierať. Toto si moje telo nezaslúži. Síce netuším ako viac jesť ale to sa vymyslí za pochodu.
Pikoška: Nemec má cca +15kg.... Yeah!
Mám svoju autistickú náladu.
Maličkosti z ktorých sa teším a ktoré sa zdajú byť tak krásne.
Zasekla som sa pri umývaní riadu. Kombinácia horúcej vody a oblých tvarov keramickej misky. Hltať tú nádheru prstami, vnímať linie a nedokázať vysvetliť, prečo.
Môj mozog to jednoducho zbožňuje!
Niekto v tom vidí otravnú rutinu, pre mňa malý zázrak. A to do toho nepletiem, že sa tej misky na atomárnej úrovni nikdy nedotknem.
Prúd vody z kohútika vyzerá staticky, ako kus skla a len zvuk prezrádza pohybujúce sa molekuly.
Magický svet, ktorý mám pred očami a pod rukami.
Škoda, že je moje vnímanie neprenosné. Slovami len zľahka kĺžem po povrchu, lebo podstata sa dá len zažiť.
Páči sa mi, ako si hádžeme správy vo fľašiach. Stojím na svojom brehu a čakám, čo prinesie prúd. Vieš, že ich čítam a ja zas viem, že čítaš tie moje.
Ďiaľka, ktorá ako keby neexistovala a v tichu toľko povedaného.
Lenže veci nie sú jednoduché.
Pochybujem o všetkom a neviem, čo robiť.
Cítim neuveriteľne veľa v jedinom momente.
Tušila som, čo sa asi bude skrývať v tme, chcela som spoznať skryté a uzrieť celok.
Tma sa pomaly rozplýva a ja panikárim. Som vôbec hodná vidieť to? Ja, so všetkými chybami, nedostatkami a slabosťmi? Pochybujem o sebe, o tom, či som ten správny človek.
Vynára sa z tmy a ja chcem utiecť aj prísť bližšie. Trhajú ma protichodné sily a jednoducho neviem.
Tak vzácne, krehké a jedinečné. Uvedomujem si svoju neohrabanosť, ľahko by som to hlúpou chybou mohla rozbiť a to ma desí.
Hlboký vydých...
Cítim zodpovednosť, za to, čo sa mi zjavuje a nedokážem cúvnuť. Už to nie je len o mne.
Vnímam bolesť schovanú v tme, bolí viac ako vlastná. Hranice sa stierajú a ja sa túžim dotknúť, vyjadriť svoju prítomnosť a porozumenie.
To je spôsob akým milujem.
Keď nedokážem byť ľahostajná a uhnúť pohľadom, keď si želám aby rástlo a prekvitalo. Keď cítim cudzie pocity, ktoré sú ako moje vlastné. Keď ma šťastie iných robí šťastnou.
V hlave množstvo myšlienok a pocitov, ktoré chcem zachytiť a pretransformovať do textu. Slová však často nestačia, jazyk nedokáže zachytiť všetko z môjho nekonečna.
Po dlhej dobe, keď som sa oblúkom vyhýbala váhe, som sa nechala vyhecovať Tichou Vodou. Moje tušenie sa potvrdilo a váha ukázala smutných 60 kíl. Pri mojej výške to znamená, že vyzerám ako hajzlový pavúčik, či radiátor s končatinami.
Už len z lásky k sebe sa musím pozbierať. Toto si moje telo nezaslúži. Síce netuším ako viac jesť ale to sa vymyslí za pochodu.
Pikoška: Nemec má cca +15kg.... Yeah!
Mám svoju autistickú náladu.
Maličkosti z ktorých sa teším a ktoré sa zdajú byť tak krásne.
Zasekla som sa pri umývaní riadu. Kombinácia horúcej vody a oblých tvarov keramickej misky. Hltať tú nádheru prstami, vnímať linie a nedokázať vysvetliť, prečo.
Môj mozog to jednoducho zbožňuje!
Niekto v tom vidí otravnú rutinu, pre mňa malý zázrak. A to do toho nepletiem, že sa tej misky na atomárnej úrovni nikdy nedotknem.
Prúd vody z kohútika vyzerá staticky, ako kus skla a len zvuk prezrádza pohybujúce sa molekuly.
Magický svet, ktorý mám pred očami a pod rukami.
Škoda, že je moje vnímanie neprenosné. Slovami len zľahka kĺžem po povrchu, lebo podstata sa dá len zažiť.
Páči sa mi, ako si hádžeme správy vo fľašiach. Stojím na svojom brehu a čakám, čo prinesie prúd. Vieš, že ich čítam a ja zas viem, že čítaš tie moje.
Ďiaľka, ktorá ako keby neexistovala a v tichu toľko povedaného.
Lenže veci nie sú jednoduché.
Pochybujem o všetkom a neviem, čo robiť.
Cítim neuveriteľne veľa v jedinom momente.
Tušila som, čo sa asi bude skrývať v tme, chcela som spoznať skryté a uzrieť celok.
Tma sa pomaly rozplýva a ja panikárim. Som vôbec hodná vidieť to? Ja, so všetkými chybami, nedostatkami a slabosťmi? Pochybujem o sebe, o tom, či som ten správny človek.
Vynára sa z tmy a ja chcem utiecť aj prísť bližšie. Trhajú ma protichodné sily a jednoducho neviem.
Tak vzácne, krehké a jedinečné. Uvedomujem si svoju neohrabanosť, ľahko by som to hlúpou chybou mohla rozbiť a to ma desí.
Hlboký vydých...
Cítim zodpovednosť, za to, čo sa mi zjavuje a nedokážem cúvnuť. Už to nie je len o mne.
Vnímam bolesť schovanú v tme, bolí viac ako vlastná. Hranice sa stierajú a ja sa túžim dotknúť, vyjadriť svoju prítomnosť a porozumenie.
To je spôsob akým milujem.
Keď nedokážem byť ľahostajná a uhnúť pohľadom, keď si želám aby rástlo a prekvitalo. Keď cítim cudzie pocity, ktoré sú ako moje vlastné. Keď ma šťastie iných robí šťastnou.
lebo mám srdce
Komentáre
Zverejnenie komentára
Ďakovala