Prišla som povedať Ahoj!

Hádžem očkom ale stále len Šípkova se zelím.
Už nejaký čas sa pohrávam s myšlienkou napísať Ahoj ale viem, že by to nebolo konštruktívne. Tak si zahuhňám takto.
Chýbaš mi...
Je mi jasné, že to vyznieva všelijako. Považujem ťa za priateľa a chýbajú mi útržky sveta v tvojej hlave. Dokázala by som ťa počúvať veľmi dlho, lebo chutíš môjmu divnému vkusu.
Bla bla bla...
Občas sa počas dňa zastavím a zamierim v myšlienkach k tebe. Dúfam, že sa máš fajn a tvoj svet beží. Postupom času a zrážkami s ľuďmi si pomaly uvedomujem ako veľmi si mi pomohol. Nikdy ma neprestane udivovať, že dôležité pošťuchnutia a Aha momenty zvyknú prichádzať z tých najnečakanejších miest. A ak som to ešte nepovedala, tak:
Ďakujem!
Vniesol si svetlo do môjho chaosu a za to som veľmi, veľmi vďačná. Ten kúsok skladačky mi bytostne chýbal a vďaka nemu môžem vidieť celý obraz :)

P.S.: Prosím, nehľadaj za tým žiadnu pascu. Toto huhňanie do vetra myslím úprimne, bez vedľajších úmyslov. Jednoducho sa mi zažiadalo napísať čo cítim. Viem, že život sa dokáže v sekunde zvrtnúť a mňa by mrzelo nepoďakovať.