Nedráždi hada bosou nohou

Za normálnych okolností som pokojný tvor, ktorý rýpanie ignoruje. Včera hodil Unifirmovaný do ringu primitívnosť a ja som si povedala, že fajn. Ak sa máme baviť na úrovni základnej školy tak vyleziem zo svojej Zenovej záhradky a klesnem na dno.

Na dne je veľa kameňov, ktoré sú dosť ťažké aby zaboleli veľké ego. Tak som hodila naspäť a Ejha!

Zamieriť na výzor a pneumatiku na bruchu, je asi rovnaké ako šliapnúť na hada. Redakcia v oboch prípadoch príde veľmi rýchlo.

Vedela som, že je nestabilný ale jeho reakcia ma prekvapila. Skúsil po mne hodiť kameň, že sa správam ako 15. ročná. Malo to asi rovnaký efekt ako keď kopneš brachiosaura do členku: Deje sa niečo tam dole?

Éra pohyblivého terča skončila, tak som mu ten trápny šuter hodila naspäť. Nie ja som začala s kokotinou, len zrkadlím čo robí.

Po tom sa prepol do kvázi normálu a začal mi drístať o tom, ako som sa posunula a blá blá.

Jeden z nás niečo podstatné prehliadol... Možno aj obaja.

Príde mi, že on sotva tuší kto som. Miestami je ako rozkošná malá zebra, ktorá si nevšimla, že chodí okolo krokodíla a pokúša jeho trpezlivosť a šťastie. Občas mám chuť cvaknúť zubami.

Veľké arogantné ego si o to žiada, no je to len nafukovačka. Maškaráda na zamaskovanie zranení. Možno by pomohlo prasknúť bublinu aby sa staré rany mohli zahojiť.

To už zachádzam príliš ďaleko, nie som samozvaný liečiteľ. Som len dobre zamaskovaná nášľapná mína a pacienti ma dokážu aktivovať.

Som na vážkach. Kým bol krokodíl malý, zebra sa zdala veľká a nebezpečná. Dnes to vyzerá, že zebra ostala na mieste a krokodíl ju už dávno prerástol.

Už to nie je zábava ako kedysi. Zaráža ma vlastná ľahostajnosť. Ak rozbijem svoju hračku, tak sa vlastne nič podstatné nestane, omrzela...

Netuším ako to celé nakoniec vypáli. Vždy je tu faktor X, ktorý ma môže prekvapiť.

Degradovala som ho na chodiace porno, len sa na ňom urobiť. Bez citu, bez rešpektu, len ako nástroj, ktorý sa dá ľahko nahradiť.

Som zlá, viem.

Nerobí mi problém akceptovať démonov a mŕtvoly v skriniach iných. Vadí mi, keď ich človek nemá pod kontrolou a ešte sa aj správa ako kokot. 

Cez to nejde vlak.

Snažím sa držať tú svoju bandu v medziach aby neobťažovali ostatných. Niekedy ma prevalcujú, niekedy si nevšimnem, že utiekli (vtedy je fajn ma upozorniť, že mi niečo chýba), niekedy nemám síl, no je tam snaha. Keď snaha chýba a mňa sa pokúša ožuť svorka polodivokých démonov (cudzích!), tak je to dosť na odchod. Nie som cvičiteľka, mám dosť s tými svojimi.