Abigail

Zdá sa, že si zo mňa Creator robí plastelínu. Aké nečakané, že?!

Po dlhšej dobe sa mi ozval Pán Uniformovaný. Skúšal to aj pred tým ale insomnia ma vygumovala natoľko, že zo mňa nebolo nič.
Dnes si bez okolkov vyžiadal moju pozornosť a výsledok bolí.
Skurvené jadrové reakcie, kokotský autizmus, spičený svet..... Kurva drát!
Jednoduchá logika: ak idú z nejakého dôvodu ľudia za mnou, je to vždy vážne. Za mnou sa s kokotinami proste nechodí.
Cudzia bolesť dokáže bolieť viac ako tá vlastná a to je kameň úrazu.... ťažkého.

Pán Uniformovaný si nepamätá moje meno a kebyže som normálna, tak sa pre to aj urazím. Som pre neho jednoducho Abigail.
Na mojom pravom mene nezáleží, je to len časť skladačky. S každým novým menom sa stávam konkrétnejšou. Chce to veľa mien aby sa vystihla podstata amorfnej osobnosti.
Vtipné je, že sa s Abigail podobáme.

V momentoch ako tento si želám necítiť, nevnímať.
Bolí vidieť niekoho, koho mám rada, vyhoretého a prázdneho. Uniformovaný nie je z tých, ktorý by mi fňukal na ramene. O to horšie, že to dnes urobil tým jeho spôsobom. A balkón ako zašifrované tlačidlo pre reštart.
Výkriky kontroliek v hlave, že je niečo zle...

Opovrhujem väčšinou, no pre tých pár výnimočných by som uniesla na ramenách celý svet.
Horká bezmoc, keď si môžem želať len lepšie dni pre mojich výnimočných.
S niektorými vecami sa nikdy nezmierim, na vzácne bytosti sa nešahá...