Posteľ pre mňa

SomaFM preniká nocou rovnako ako jediná zažatá lampa. V zornom poli mám okrem iného aj jednu labku.
Ležím sama, lebo si za to môžem sama... Čo už, som monštrum v koži človeka.
Ráno sa zvrtlo oboma smermi. Ponáhľanie mi okorenila nevoľnosť, keď som si nebola istá, či sa pozvracam alebo odpadnem alebo kombinácia oboch. Netrebalo mi ani zrkadlo aby som videla ako zmizla farba z mojej tváre.  Práve, keď sa ponáhľam.
Cenou útechy bolo umelecké hovno správneho tvaru a konzistencie. Diéta Nežnej zabrala. Ťažký vydých...
Nevoľnosť však otravovala ďalej a ja som sa skrúcala v snahe nájsť polohu pri ktorej by bola menej citeľná. Náhla bolesť a už sa to lialo. Konečne!
Paracetamol priniesol úľavu a biologické deje mohli žiť svojim životom. Len tá žravka! Mini klobásky a biely snickers, ryža v mlieku a miska müsli. Všetko zalievať zriedeným džúsom. Akurát kávy som sa musela vzdať.
Ležím v posteli a okrem rádia sa nocou ozýva Nemcovo pochrapkávanie. Škoda, že svet netuší ako veľa by mu mohol dať.
Nočné venčenie mám rada. Nikdy nie sme samé. Potkany, kuny, kačky, mačky, sovy. Stačí len sledovať okolie.
Najradšej mám prechádzku po okraji parku. Pod nohami škrípe štrk, nad hlavou sa vietor jemne preháňa korunami, Nežná ňuchá a čierna vodná hladina v ktorej sa odrážajú svetlá lámp pripomína čosi hlboko vo mne. Krásny a ponurý obraz sveta, kde sa hviezdne nebo nemôže zrkadliť na hladine.