We don't make mistakes, just happy little accidents

Pokojná noc.
Vonku jemne prší, vzduch je prekvapivo teplý a ulicami sa motá len pár stratencov. Tmou sa nesie len tlmený zvuk áut a trocha netradične, štebotanie pobláznených vtáčikov. Nežnej sa moknutie ani prinajmenšom nepáči, už má vek na to aby nemusela moknúť.
Včera bola noc studená, plná opitých hláv a s čistou oblohou, na ktorej sa trblietali hviezdy. Jedno mesto, rozdiel ani nie 24 hodín a taký rozdiel. Podobne ako ja...
Dážď čaroval a mačacie hlavy sa vo svetle lámp zdali ako z obsidiánu.

Nemec odpadol do sladkého bezvedomia a pochrapkáva si. Vzala som si pivo a Korben Dallas mi robí spoločnosť. Nechce sa mi ísť spať, nechcem ďalšie sny, ktoré ma nakrknú ešte skôr ako vôbec vstanem.
Netuším, čím som podráždila podvedomie s mozgom, že ma takto trescú. Návrat na strednú, mix bizarností a fuck logic momentov... otrávilo ma to.
Keďže ma ani omylom nenapadne sa zobudiť, tak držím ako hluchý dvere a "užívam" si svoju dávku horkosti.
Strkať obdlžníkové baterky do obyčajného pera je zážitok, ktorý by mal vyskúšať každý. A mne je to samozrejme divné ale prečo kaziť zábavu.
Zaujímal by ma patern akým mozog tieto chobotiny vytvára. Niektoré sú tak abstraktné až to bolí.
To radšej sny o šoférovaní. Tam stačí opraviť pokazené auto strčením cd-čka do rádia.