Robte si zo mňa plastelínu

Stále nespím...nie normálne
Túto noc si pamätám len časť: Maskovaný lupič prepadol obrnený transport a vzal rukojemníka. Dialo sa to vedľa mňa a ja som podľa očí spoznala, že je to známy. Tak som chvíľu predstierala, že som tiež rukojemník aby sme mohli pokecať ako ide život a tak. Potom som pokračovala svojou cestou.
Bolo toho samozrejme viac ale len táto časť ostala vo vedomí. Vizuálne halušky zatiaľ nemám, no tými zvukovými si nie som istá. Sú momenty, keď vážne pochybujem o tom, čo počujem. Nevadí...
Náladu mám samozrejme okolo nuly a je ťažké s tým bojovať. Jednu hlavu zdolám a ďalšie tri ma zakusnú a zvyšné sa smejú.

Od Nemca som dostala hubovú omáčku, lebo som čosi pokurvila. Aby som svoju chybu aspoň čiastočne odčinila, tak som šla do obchodu pre chleba, zažiadalo sa mu totiž chleba s nutelou.
Cestou z obchodu ma udrela do očí krabica. V Nemecku je rozšírené, že keď niečo už viac nechcete a niekto by to mohol využiť, tak to vyložíte na ulicu v krabici. Niekto pridá aj popis, že je to zdarma a stačí si vziať. Normálne takéto krabice ignorujem, lebo v drvivej väčšine je harampádie alebo totálna gýčovina, lenže tentokrát to bolo ináč.
V krabici sa nachádzala spoločenská hra a mne hlavou prebehla extrémne rýchla kalkulácia: Nemec zbiera spoločenské hry, možno sa mu bude páčiť a ak nie, tak ju vyložím na ulicu. Done!
Ani neviem ako, vyššia sila ma proste kopla do hlavy a domov som spolu s nákupom niesla aj adoptovanú hru.
Doma mi odjebalo bojler aj s hmoždinkami. Vyplynulo, že som doniesla jednu z jeho obľúbených hier akú nemá, v perfektnom stave a so všetkými časťami.

Vesmír si zo mňa robí pi... teda plastelínu.