Na dne sprchového kúta

Sadla som si do sprchového kúta a nechala horúcu vodu čarovať. Kvapky rozpúšťali bolesť a odnášali nánosy človečiny. Cítila som sa previnilo, za premárnenú vodu ale aspoň na chvíľu som chcela byť skrytá v pokojnej náruči vody.
S hlavou na kolenách sa objavilo prázdno a túžba ostať tak navždy. Tam by sa mi spalo ako v bavlnke, škoda, že to nejde.
Biologické pochody ma odstavili, ledva žijem. Prechádzka je ako ruská ruleta, keď skúšam šťastie, či odpadnem od bolesti alebo nie. Jednoducho čas, keď je najlepšie prespať nepohodlie.
Hej, dpč, zas a opäť. Spala by som, nejde. Fňukanie a kktiny k tomu si domysli z predchádzajúcich článkov. Sa opakujem ako rozbitý gramofón a už mi z toho muselo odumrieť veľa neurónov.
Niekde na úrovni zombie som aj ja, akurát nežeriem mozgy ale cítim sa rovnako... chodiaca mŕtvola.
Normálne ma nič tak ľahko nerozhodí ale znervózňuje ma, že aj Pán Strojov si o mňa robí starosť a že Pán Uniformovaný tiež nespí.
Celé zle
Mám pocit, že sa rozkladám na najzákladnejšie funkcie a osobnosť odpadáva ako vrstvy z cibule. Nespoznávam sa v zrkadle, schovávam sa v ulite svojho vesmíru lebo je to nášup.
A tak len grcám text z ktorého mi je ešte horšie. No humáč a je mi ľúto každého, kto to prečíta.