Čas je milosrdný
Zhodou náhod sa mi podarilo objaviť dávno zabudnutý článok z roku 2012. Aj taká som bola...
Celý život som postrádala jednu podstatnú vec a to niekoho, kto by mi bol ako otec. Mala som iba fotra, ktorý celú moju rodinu deptal a keď sa s ním chcela rozviesť začalo peklo na zemi. Vtedy som sa modlila, aby už neprišlo ráno. Aby som sa viac nezobudila. Strach sa stal mojou súčasťou a ja som sa viac ako rok bála neuveriteľným spôsobom. Je naivné si myslieť, že ma to nepoznačilo. Rozdupalo ma to ako stádo koní. Trvalo roky, kým som sa pozbierala z tých hrôz. Nakoniec prišiel rozvod a oslobodenie. Už skoro rok vtedy nebýval doma....
Oukej, dosť dementných detailov. Potom prišiel ON, muž, ktorý zaujal prázdne miesto po boku mojej žabacej prdelky. V tých momentoch by som prisahala, že začalo najúžasnejšie a najlepšie obdobie môjho života. Prišiel muž, ktorý mi bol nie len úžasným a bláznivým priateľom, ale ktorý ma označoval za dcéru. A vtedy som pochopila to úžasne čaro mať otca, niekoho, kto by ma nepovažoval za peňazichtivú kurvu, ktorá nikdy nič nedosiahne. Každý deň bol požehnaním, okúšala som rodinný život, i keď som si myslela, že som na niečo také stará, predsa len, osemnásť som v tom čase mala už dávno. Aj teraz, keď píšem tento článok, spomínam si na to, ako nás ON vytrhol z biedy, ako sme spoločne varili v kuchyni, kým prišla žabacia prdelka domov. Nebolo to ideálne, objavoval sa len na pár dní, ale vždy keď prišiel, bolo to ako mať Vianoce ak nie tisíckrát lepšie. Vždy keď prišiel, robili sa žúry na chate, pivo, tvrdé a víno tieklo potokom, fajčila sa jedna od druhej, sem tam nejaký joint. Opekalo sa na ohni až do skorého rána.
Ako veľmi ma vzalo, keď prišla správa, že rakovina, ktorú vyoperovali sa mu vrátila. Konečne som našla niekoho, koho by som mohla skutočne nazývať "Ocko" a on mi má umrieť? Prišli ťažké dni, keď sa nám vyhýbal a žabacia prdelka si s ním nevedela rady. Čakala som veľmi dlho, kým som mala možnosť sa s ním porozprávať a vtedy som povedala veci, ktoré by možho pohli aj kameňom. Nechcela som ho stratiť, nechcela som vidieť ako sa trápi. Spoločne sme začali bojovať (aj keď kúsok ináč, nastúpila alternatívna medicína ktorá pomohla).
Veci sa zas dali do poriadku a môj sen znova pokračoval, nádherná stanovačka cez leto, kde hrali dve pesničky, ktoré sa mi vryli do pamäte spolu s tými krásnimi chvíľami. Ležala som pri vode a sledovala padajúce hviezdy a želala si aby to trvalo navždy.
Prišli aj chvíle, ktoré by som najradšej vymazala. Pamätám si na ten telefonát, ktorý oznámil, že nášho (teda konkrétne jeho psa, ktorého sme znárodnili) prešiel vlak. Bol to najodpornejší strach na svete. Uprostred noci som pobehovala po koľajniciach s baterkou a krv mi tuhla v žilách. Kričali sme meno a nedúfali, že by sa ozval. Desilo ma každé zašušťanie kríkov či trávy, bála som sa toho pohľadu, ktorý by som mohla zazrieť. Na tom mieste chodili iba nákladiaky a on bol ešte šteňa, aj keď nie malé. Našli sme len rozprsknutú krv na koľajniciach. Bolo to na kolaps. Hľadali sme ho hodnú chvíľu ale nič sme nenašli. Našli ho až ráno, o cca 250 metrov ďalej, než sme ho hľadali, bez hlavy........... aspoň niečo bolo možné dôstojne pochovať.
Ale potom sa začala rozprávka rozsypávať, môj sen padal na hubu. Pred ľuďmi o mne hovorieval, že som Anjel, ktorý mu zachránil život. Prišli problémy, obrovské problémy, jeho psychopatická ex, zlomená ruka, jej vyhrážanie, jej sledovanie, polícia, súd........
Až jedného dňa úplne odišiel.
Jedna moja časť si vydýchla, skončili tie príšerné problémy, ktoré so sebou priniesol. Ale tá druhá časť sa rozplakala ako malé dievčatko. Zostala som zranená, zlomená, tak ako aj žabacia prdelka. Na chvíľu som mala skutočného Ocka, žila v skutočnej rodine.
Ostal len mŕtvy sen, ktorý po nociach objímam a túlim sa k nemu. Zmáčavam ho slzami a dúfam, že ožije. Aj ja mám právo na šťastie!
V hlave sa zrodili stovky otázok: Nezaslúžim si byť šťastná? Je veľa túžiť po rodinnom živote, ktorý som nikdy nezažila? Chcela som priveľa? Nestačilo to všetko, čo som pre neho urobila? Nemilovala som ho dosť? Nepostrehol, že by som pre neho aj zomrela (hlavne po tom, čo ma začal verejne predstavovať ako svoju dcéru)?
Už je to dávno, čo som ho naposledy videla. Ani ho nechcem stretnúť, staré rany by sa zas roztrhli. Plakala by som na kolenách, šepkala a kričala slová, ktoré ma ťažia. Pýtala sa i preklínala
A tak mi ostal mŕtvy sen v náručí, ktorý opatrujem a naivne dúfam, že nájdem vo svojom živote niekoho, komu by som mohla povedať Tato a kto by si to aj zaslúžil. Ostali fotky, ktoré bolia zakaždým, keď nájdem odvahu ich zhliadnuť. Ostali slová, gestá, nesplnené sľuby, ktoré pália. Spomienky na to úžasné leto, keby bolo možné, vrátila by som sa a zažila ho aspoň ešte raz. Spomienky na to, ako ma vždy s úsmevom volal na pár práskov z jointa aby žabacia prdelka nevidela.Spomienky na našu spoločnú túžbu mať koňa. Spomienka na tie krásne momenty.
Cítim sa tak zúbožene...
Celý život som postrádala jednu podstatnú vec a to niekoho, kto by mi bol ako otec. Mala som iba fotra, ktorý celú moju rodinu deptal a keď sa s ním chcela rozviesť začalo peklo na zemi. Vtedy som sa modlila, aby už neprišlo ráno. Aby som sa viac nezobudila. Strach sa stal mojou súčasťou a ja som sa viac ako rok bála neuveriteľným spôsobom. Je naivné si myslieť, že ma to nepoznačilo. Rozdupalo ma to ako stádo koní. Trvalo roky, kým som sa pozbierala z tých hrôz. Nakoniec prišiel rozvod a oslobodenie. Už skoro rok vtedy nebýval doma....
Oukej, dosť dementných detailov. Potom prišiel ON, muž, ktorý zaujal prázdne miesto po boku mojej žabacej prdelky. V tých momentoch by som prisahala, že začalo najúžasnejšie a najlepšie obdobie môjho života. Prišiel muž, ktorý mi bol nie len úžasným a bláznivým priateľom, ale ktorý ma označoval za dcéru. A vtedy som pochopila to úžasne čaro mať otca, niekoho, kto by ma nepovažoval za peňazichtivú kurvu, ktorá nikdy nič nedosiahne. Každý deň bol požehnaním, okúšala som rodinný život, i keď som si myslela, že som na niečo také stará, predsa len, osemnásť som v tom čase mala už dávno. Aj teraz, keď píšem tento článok, spomínam si na to, ako nás ON vytrhol z biedy, ako sme spoločne varili v kuchyni, kým prišla žabacia prdelka domov. Nebolo to ideálne, objavoval sa len na pár dní, ale vždy keď prišiel, bolo to ako mať Vianoce ak nie tisíckrát lepšie. Vždy keď prišiel, robili sa žúry na chate, pivo, tvrdé a víno tieklo potokom, fajčila sa jedna od druhej, sem tam nejaký joint. Opekalo sa na ohni až do skorého rána.
Ako veľmi ma vzalo, keď prišla správa, že rakovina, ktorú vyoperovali sa mu vrátila. Konečne som našla niekoho, koho by som mohla skutočne nazývať "Ocko" a on mi má umrieť? Prišli ťažké dni, keď sa nám vyhýbal a žabacia prdelka si s ním nevedela rady. Čakala som veľmi dlho, kým som mala možnosť sa s ním porozprávať a vtedy som povedala veci, ktoré by možho pohli aj kameňom. Nechcela som ho stratiť, nechcela som vidieť ako sa trápi. Spoločne sme začali bojovať (aj keď kúsok ináč, nastúpila alternatívna medicína ktorá pomohla).
Veci sa zas dali do poriadku a môj sen znova pokračoval, nádherná stanovačka cez leto, kde hrali dve pesničky, ktoré sa mi vryli do pamäte spolu s tými krásnimi chvíľami. Ležala som pri vode a sledovala padajúce hviezdy a želala si aby to trvalo navždy.
Prišli aj chvíle, ktoré by som najradšej vymazala. Pamätám si na ten telefonát, ktorý oznámil, že nášho (teda konkrétne jeho psa, ktorého sme znárodnili) prešiel vlak. Bol to najodpornejší strach na svete. Uprostred noci som pobehovala po koľajniciach s baterkou a krv mi tuhla v žilách. Kričali sme meno a nedúfali, že by sa ozval. Desilo ma každé zašušťanie kríkov či trávy, bála som sa toho pohľadu, ktorý by som mohla zazrieť. Na tom mieste chodili iba nákladiaky a on bol ešte šteňa, aj keď nie malé. Našli sme len rozprsknutú krv na koľajniciach. Bolo to na kolaps. Hľadali sme ho hodnú chvíľu ale nič sme nenašli. Našli ho až ráno, o cca 250 metrov ďalej, než sme ho hľadali, bez hlavy........... aspoň niečo bolo možné dôstojne pochovať.
Ale potom sa začala rozprávka rozsypávať, môj sen padal na hubu. Pred ľuďmi o mne hovorieval, že som Anjel, ktorý mu zachránil život. Prišli problémy, obrovské problémy, jeho psychopatická ex, zlomená ruka, jej vyhrážanie, jej sledovanie, polícia, súd........
Až jedného dňa úplne odišiel.
Jedna moja časť si vydýchla, skončili tie príšerné problémy, ktoré so sebou priniesol. Ale tá druhá časť sa rozplakala ako malé dievčatko. Zostala som zranená, zlomená, tak ako aj žabacia prdelka. Na chvíľu som mala skutočného Ocka, žila v skutočnej rodine.
Ostal len mŕtvy sen, ktorý po nociach objímam a túlim sa k nemu. Zmáčavam ho slzami a dúfam, že ožije. Aj ja mám právo na šťastie!
V hlave sa zrodili stovky otázok: Nezaslúžim si byť šťastná? Je veľa túžiť po rodinnom živote, ktorý som nikdy nezažila? Chcela som priveľa? Nestačilo to všetko, čo som pre neho urobila? Nemilovala som ho dosť? Nepostrehol, že by som pre neho aj zomrela (hlavne po tom, čo ma začal verejne predstavovať ako svoju dcéru)?
Už je to dávno, čo som ho naposledy videla. Ani ho nechcem stretnúť, staré rany by sa zas roztrhli. Plakala by som na kolenách, šepkala a kričala slová, ktoré ma ťažia. Pýtala sa i preklínala
A tak mi ostal mŕtvy sen v náručí, ktorý opatrujem a naivne dúfam, že nájdem vo svojom živote niekoho, komu by som mohla povedať Tato a kto by si to aj zaslúžil. Ostali fotky, ktoré bolia zakaždým, keď nájdem odvahu ich zhliadnuť. Ostali slová, gestá, nesplnené sľuby, ktoré pália. Spomienky na to úžasné leto, keby bolo možné, vrátila by som sa a zažila ho aspoň ešte raz. Spomienky na to, ako ma vždy s úsmevom volal na pár práskov z jointa aby žabacia prdelka nevidela.Spomienky na našu spoločnú túžbu mať koňa. Spomienka na tie krásne momenty.
Cítim sa tak zúbožene...
Komentáre
Zverejnenie komentára
Ďakovala