Zmes pocitov

Šťastne nešťastná
Ambivalentná zmes, ktorá sa nedá poriadne zachytiť. Je mi zvláštne. Chodím okolo a netuším ako sa k tomu priblížiť, tak si len vychutnávam, čo to so mnou robí.
Venčila som strapatú, čerstvo okúpanú Nežnú a svet sa zdal tak blízko a tak ďaleko. Kráčať parkom, vnímať pach vlhkej pôdy, počúvať štebotanie vtákov pomiešané so zvukmi mesta. Nezvyčajne málo okoloidúcich, stromy týčiace sa do výšok ešte stále bez náznakov listov, kŕdle čajok a podskakujúca vodná hladina. Schovaná v kapucni s miliónom otázok, ktoré zanikli v prítomnom okamihu.
Kráčala by som do nekonečna a ešte ďalej.
Možno sa stačí len dobre vyspať a veci sa stanú opäť farebné. Možno len vidím veci ináč. Nemám rada ruch mesta, hnus ľudí a predsa sa tak rada prechádzam medzi a pozorujem.
Jadrová reakcia sa vrtí vo vnútri a v nepatrných zábleskoch pripomína, kto som. V hrách svetla s tieňmi sa dá zazrieť náznak obrysov.
Nemám rada, keď mám byť súčasťou. Najlepšie je mi byť pozorovateľom v pozadí, tichý činiteľ, ktorý občas potiahne šnúrkou a občas prekvapí razantným zásahom.
Stáť v pozadí...

Vieš prečo som Hrobárova Dcéra?
Nikdy som nezažila aké to je byť jeho dcérou. V tomto živote ma to minulo na svetelné roky. Aspoň takto môžem byť dcérou imaginárneho otca.
Hrobár je perfektnou ukážkou relativity vecí. Smrť mu dáva zarábať bez narušenia morálky. Niekto tú jamu proste musí vykopať.
Do toho moja náklonnosť k temnote.
Tak sa Hrobárova Dcéra stala vedúcou Trupárne.
Perfektné...