V škatuli je dobre, vonku sú tragédi

Byť schovaná v škatuli je príjemne nepríjemné. Na jednej strane som spokojná, že som schovaná pred ľuďmi a mám svoj relatívne pokojný vesmír. Na druhej strane je to kontraproduktívne čo sa sociálnych kontaktov týka, samota mi ožužláva mozog.
Vyleziem zo škatule a potom príde facka, ktorá mi pripomenie, prečo som do škatule zaliezla. Všade samí tragédi!
Zachcelo sa mi sociálnej interakcie, tak som sa po storočí prihlásila na pokec. Je to smetisko stroskotancov a tragédov, no občas sa pošťastí naraziť na jedinca schopného debaty.
Nebudem to tu naťahovať jak gumu v trenkách. Odorvnal ma týpek, ktorý bol síce mentálne zdatný ale hľadal lásku. Yeah, hľadať lásku na pokeci...
Upozornila som ho, že ja vzťah nehľadám a že som autistka. Ten tragéd ma začal presviedčať, že autistka určite nie som, len mi chýba láska. Vraj som empatická, to som už prskala na monitor. Jasné, moja miera empatie je tak veľká, že môžem jesť pri pozeraní videa ako si mexické drogové kartely odrezávajú hlavy motorovou pílou.
Je mi zle z toho ako si ma jeden zúfalec zidealizuje a dosadí do svojich predstáv. Aká úbohá je ľudská myseľ.
Ako mám vyliezť zo škatule a nebyť do 5 minút znechutená ľuďmi? Je to ako prekliatie, čítať medzi riadkami ich zámery, vidieť ako ich myseľ deformuje môj obraz.
Túžim po kontakte, spoznávať iné svety ale nie takto.