Opovrhujem ľuďmi aj keď som jednou z nich


Zdá sa, že moje vnútro ožíva a veci, ktoré som potlačila sa pomaličky vracajú na svetlo sveta. Potláčanie nie je len zlé, niekedy nie je iná možnosť ako odložiť hlavolam do šuflíka a nechať situáciu dozrieť. Vyberám zo zabudnutých šuflíkov a zaprášených krabíc hlavolamy, rozmotávam ich v novom svetle a prekvapivo na seba nadväzujú. Našla som svoj chýbajúci kus skladačky, kľúč k nikdy nevysloveným otázkam.
Ťažko popísať úľavu, ktorú podozrenie na autizmus prinieslo. Dvadsaťpäť rokov som žila s rozmazaným obrazom sveta, nikdy som nevidela samú seba. Iba podvedomie šepkalo, že všetko je ináč ako sa javí. Vševedúce podvedomie, ktoré mi opakovalo:"Nie si ako oni, si iná" aj keď mi ľudia tvrdili, že som normálna, len...
Ľudia tým zarazili regulačné tyče do reaktora, narušili krehkú rovnováhu a ja som si to nevšimla. Človeče, buď rád, že nevieš aké to je nosiť v sebe jadrové reakcie, že netušíš ako bolí jadrová fúzia, ktorá zraňuje, že nemusíš držať pod kontrolou obrovské množstvo energie, ktoré dokáže ničiť aj tvoriť.
Koľko ľudí o sebe hovorí ako o chodiacom jadrovom reaktore? Asi nie veľa... Nič iné nevystihuje moje vnútro lepšie ako obraz jadrových reakcií. Slová nestačia, jazyk nemá dosť farieb aby zachytil môj svet.
Väčšina ľudí sotva tuší, čo je jadrová reakcia a ja som pre nich ešte väčšia záhada. Opovrhujem ľuďmi aj keď sa tomu bránim. Nedá sa to zastaviť ani poprieť.
Neznášam slabých, lebo mi pripomínajú aká som silná.
Neznášam hlúpych, lebo mi pripomínajú aká som inteligentná.
Neznášam obyčajných, lebo ma nudia a pripomínajú mi moju výnimočnosť.
Neznášam pokrivené osobnosti a ťažké vady povahy, lebo narúšajú svojou toxicitou okolie a vyvádzajú ma z miery.
Vrie mi z nich krv, lebo mi nastavujú zrkadlo v ktorom sa odráža priepastný rozdiel medzi nimi a mnou. Nedokážem si ich vážiť, lebo nemajú hodnotu, sú to len kópie, ktoré už dávno omrzeli a pletú sa mi do cesty. Je to ako sledovať mravcov, chvíľu sranda no časom omrzí, lebo okrem občasných kusancov je to stále o tom istom.
Znechutenie z podradných bytostí za ktoré sa hanbím.
Hanbí sa železo za to, že sa zrodilo vo hviezde, prešlo kalením a popúšťaním aby sa stalo silnejším?
Nemôžem za to, že som prešla peklom ale môžem mlčať a myslieť si svoje.

Celý článok vyznieva egoisticky a nadradene, v skutočnosti ho píšem s pokorou a štipkou smútku.
Toto som ja... nie som zlá
Pre priateľov by som odskákala na pogo tyči až na kraj sveta, kde by som kladivom štiepila atómy ak by ich to potešilo.
Cením si ľudí, ktorí sa nezľaknú jadrovej reakcie, vpustia ma do svojho sveta a obohacujú ma svojou jedinečnosťou.

Zas mi ušiel článok ale kakám na to...

Komentáre

  1. ako ja len nemusím, keď ľudia zhejtia egoizmus najviac ako to ide.. zdravý egoizmus je fajn (podotýkam zdravý). alebo to mám nazvať skôr "mám rád seba a vyzdvihnem pozitívne vlastnosti"? nemusím sa stále zhadzovať sakra. ani ty. vôbec to tak nevyznie.
    stačí mať zdravý pohľad na svet a vidieť tie sračky naokolo, ľudská rasa vie byť riadne zlo.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Ďakovala

Obľúbené textové zvratky