Něžná ztracená, šla jak jdou jen dívky bez jména


Aj taká som niekedy bola. Sú to už roky a tisícky úderov srdca.
Vtedy zo mňa osud vymlátil posledné zvyšky slabosti. Jeden by neveril ako sa môže život posrať. Týždne v liehu, piť od pondelka do nedele aby som zničila spomienky. Na moment to vyzeralo, že sa stál zázrak a potom pád do ešte väčších sračiek.
Dvakrát som sa zosypala. Prišili momenty, keď toho bolo tak veľa, že ma mozog odpojil. Upadla som do stavu, keď som len existovala. Nerozprávala som, nejedla, tupo pozerala na film, ktorý tiekol okolo mňa ako zvuková kulisa a vo vnútri hotové Peklo. Boli momenty, keď som bola len kúsok od toho aby som povedala: Vezmite ma na psychiatriu, nezvládam to...
Po troch dňoch som sa zdvihla z postele a život pokračoval.
Stálo ma veľa energie dostať pod kontrolu splašený svet a aj tak to kurva nestačí.

Keď sa pozerám spätne na všetky tie kokotiny, čo sa FAKT stali, tak sa smejem.
Najodpornejší zážitok bolo hľadať v noci s baterkami na koľajniciach psa. Utiekol, prešiel ho vlak a my sme hľadali telo. Stopy krvi a bojíš sa každého nového pohľadu, že uvidíš niečo strašné. Našli ho až ďalší deň o 250m ďalej, bez hlavy.
Keď vás po večeroch prenasleduje psychicky narušená žena, tak to je tiež na medailu.
Toľko ľudskej ubohosti ako vtedy, mi spôsobilo veľa šedivých vlasov. Divoké časy.

Ten pocit, keď si kurvím život iba ja sama, je na nezaplatenie.
Život si pokračuje vo svojom zvláštnom rytme.
Ja nie som zlá, som len unavená...

Komentáre

Obľúbené textové zvratky