V klbku

Na gauči zamotané v hrubej deke a stočené do jedného veľkého klbka.
Ja a Nežná
Konečne začalo snežiť aj v Brémach, neodolala som. Naobliekala som seba, Nežnú strčila do overálu, ktorý bytostne nenávidí. Kým som si obúvala topánky, tak sa z neho zázrakom vyzliekla a pokúsila sa utiecť do Narnie2(malá psia nora pod gaučom). Hundiny ako ju nazval Nemec. Hlavne, že inokedy ma ide raniť mŕtvica lebo nespolupracuje pri vyzliekaní.
Vyšli sme do vetra so snehom a užívali si bielu krásu.
Pri pohľade na jej radosť zo snehu a možnosť sa slobodne vybehať na brehu rieky boli ostré vločky v tvári len nepatrnou nepríjemnosťou. Dočkala som sa aj toho, že som jej oberala snehové bambule z labiek. Mám totiž rada, keď za mnou príde aby som jej povyberala sneh spomedzi prstov a dlhých chlpov.
Túžba potešiť milovanú bytosť prekoná čokoľvek.
Pozitívom je, že vymrzla a konečne spokojne drieme. Mám aspoň na chvíľu pokoj od nevyčerpateľnej seniorky, ktorá popiera svoj zdravotný stav.
Rozmýšľam, že si v noci dáme repete...

Už asi rozumiem, prečo Boh necháva niektorých ľudí trpieť. Sledujem z úzadia dokument režírovaný životom a...
Niekomu ani pri najlepšej vôli nie je pomoci. Asi to tak má byť a do niektorých vecí je lepšie nezasahovať. Môžem len sledovať pád do temnoty a myslieť si svoje.
Ako Baäl (lebo Exuma je brutálne žrádlo)

Nedávno mi umrelo pár neurónov z podivnej náhody aj keď podľa mňa náhody neexistujú.
Aká je šanca, že sa do rúk pána Uniformovaného dostane krížovka s Hannibalom a ako autor je rovnaké meno ako to moje?
Stalo sa a ja som neverila až kým som nedostala fotku.
Špunklo ma.
Svet je strašne divné miesto.
Asi ako aziatka, ktorú občas stretnem v meste ako kráča pospiatky. Či ako dnes, týpek na kolieskových korčuliach v zasnežených uliciach.
V konečnom dôsledku sa aspoň cítim menej nenormálne.