Spím na gauči aby som bola bližšie k peklu

Tá noc, keď Nežná zvracala viac ako osemkrát bola hrozná. Tuším bolo konečné číslo desaťkrát ale pri tom ôsmom som prestala rátať a len nastavovala igelit aby obsah jej žalúdka skončil na ňom a nie na podlahe. Vyzerala hrozne ale kto by po toľkom zvracaní nevyzeral?

Na chvíľu sa to znormalizovalo a ja som mala späť svoju veselú fenečku. V noci, keď sa posúval čas sme si dali repete. Svojim spôsobom bolo vtipné, že som bola dvakrát o druhej vonku a Nežná zvracala len raz v jej klasickom dvojtakte. Vonku víchrica a v rámci správneho existencialistického vtipu sa tráva vhodná pre psov nachádzala pod stromami. Takže som sa motkala nocou, nachcípaná v daždi s paranojou z labilných Brémskych stromov, ktoré s vetrom kamaráti nie sú a ona sa len potrebovala prejsť na čerstvom vzduchu. Skoro ma jeblo a to sme sa doma ešte chytili.

Nasledujúce ráno sa dostavila meškajúca menštruácia a zo mňa sa stal zombie túžiaci po káve, občas vydávajúci strašidelné zvuky, keď sa kŕče nedali vydržať. Priority proste nepustia, najprv káva a až potom tabletka. Ráčila som zistiť, že kofeín sa s istými tabletkami neznesie a radšej bolesť ako zlé kombo.

Zabehlo mi, keď som Nemcovi povedala, že sa cítim ako anime postavička- všade samá krv a on ma opravil, že drvivá väčšina anime postavičiek má gigantické prsia. Pánko vie ako ma dať dole a vie i to, že ho kvôli tomu žeriem aj s navijakom.

Pre načrtnutie celkového obrazu musím povedať, že prvé dni menštruácie som tupá ako vrece zemiakov, vtedy idú logické operácie bokom a stáva sa zo mňa chodiace telo, ktoré zvláda len ľahké dialógy a každú chvíľu sa rozplače lebo voda je mokrá, tráva zelená a Nežná hebká.

A v takom stave som sa rozhodla variť večeru. 

Mother of God, it was stupid idea

Po prvotnom nadšení mi začalo aj napriek zatiahnutej ručnej brzde dochádzať, že absolútne netuším čo robím a ak to bude jedlé, tak si zatlieskam. Náhodne som pomiešala všetko so všetkým a tento fakt mi došiel až v momente, keď už bolo neskoro niečo meniť. Zdesenie, že tak toto som pokurvila na profíka. Výsledkom bola ryža, ktorá vyzerala ako zmiešaná so sračkou. Yeah, sójove mlieko má dar zmeniť každú červenú omáčku na škaredo hnedú a to stačí aj minimálne množstvo. Zas zafungoval princíp, že mám viac šťastia ako rozumu a stvorila som zaujímavú ryžu, kde dominovala chuť arašidového masla. Síce to nebolo v pláne ale stále lepšie ako vykydnúť obsah hrnca do koša.

Nemec môj prapodivný výtvor pochválil, hehe. (recept až na vyžiadanie)

Asi toľko k môjmu vareniu pod vplyvom hormónov. V taký čas je najlepšie odložiť ma do postele, dať do ruky plyšáka a nebabrať.

Už sa pomaly vraciam do normálu ale svet naokolo mi spôsobuje tlaky na vedomie. Som konfrontovaná s realitou, ktorú aj napriek snahe neviem spracovať. Sú to drobnosti ale podstatným spôsobom narúšajú to, ako vidím samú seba.

Snáď nebudem klamať, keď poviem, že som rozumný, chápavý a stabilný tvor. Skutočne sa necítim výnimočne a stále narážam na to, že podľa iných výnimočná som.

Pri mne si človek nemusí dávať pozor na to čo povie alebo napíše. Ja ani neviem, či som sa za posledné roky vôbec urazila. Dokonca mi ani nejde predstierať, že som sa urazila lebo sa po dvoch vetách rozosmejem a človek na druhom konci ma aj tak prekukne. Mne to proste nejde.

Čierno čierne vtipy na moju adresu mám dokonca rada, len musia byť dobré. Ak dobré nie sú, tak autorovi zarátam pokus ale poviem, že bol slabý a chce to niečo lepšie. Krutý vtip, či narážka na nejakú moju vlastnosť? Kámo, ja si veľakrát poviem sama pre seba, že som jebnutá a ešte viackrát sa zasmejem, keď niečo dodrbem. 

Včerajší kompliment od Tichej Vody, ktorý ma potešil a nakrkol zároveň:

Vďaka bohu, teba si musím strážiť ako oko v hlave

Prosím, nehovor mi, že tu nie je viac takých. Nechcem byť vzácny druh. To je svet vážne tmavé miesto, kde sa vytráca pochopenie a empatia?

A to nehovorím o tom s akou ľahkosťou sa vkrádam do podvedomia aby sa časť mňa zjavila v cudzích snoch. Zanechávam hlboké stopy aj napriek opatrným krokom.

Snažím sa schovávať svoju prirodzenosť, tlmiť jej silu a predsa vyviera na povrch, pomedzi prsty. Viem, čo sa skrýva v mužských dušiach a nevystrašia ma ani príšery z najtemnejších kútov. Sama mám skriňu plnú démonov a hlboko vo mne žije Monštrum.

Potom stojím nahá v snoch a môj hlas sa nesie vnútorným svetom.

Keby som bola egoista, tak to len poteší. Cítim zodpovednosť za všetky svety do ktorých som sa vkradla.

Dar alebo prekliatie?