Pozliepané kúsky tvoriace pseudočlánok

Predstavte si malú krabičku s vrchnákom, veľkú tak 8x8x8 cm. Je atramentovo čierna a sú na nej všetky hviezdy. Je to krabička (nie samica kraba) s motívom hviezd a tie hviezdy v tme žiaria, presne ako nočná obloha. A pred tou krabičkou stojí prapodivné zvieratko, trochu pripomínajúce sovičku, trošku chobotničku, trošku sobíka, trošku hranatého smajlík a celkom Hrobárku. To zvieratko je veľké ako normálny človek ale predsa sa do tej krabičky vojde. Zvieratko nie je obmedzené priestorom, len svojou vlastnou mysľou a tak sa spokojne skrúti v krabičke a zavrie za sebou vrchnáčik. S prázdnou hlavou sleduje všetky tie hviezdy. Žiadne svetlo od ľudí, čo by zabíjalo hviezdy. Len zvieratko a tisícky hviezd ku ktorým sa môže obracať so svojimi prosbami. Žiariaci spasitelia.......

Toto vzniklo v roku 2008, keď som mala 16. Vyhrabala som to z hlbín internetu. Bolo zvláštne čítať samú seba z tak dávnej doby. Mladá žabka, ktorá občas napísala niečo fakt dobré. Kam sa len ten talent podel? Oproti tomu, čo zo mňa lezie poslednú dobu si dovolím tvrdiť, že to bolo lepšie.
V mnohých veciach som ostala rovnaká. V mnohých som sa zmenila. Som to ja a predsa to nie som ja.
Chodila som na strednú, bojovala s depresiami z rodinného pekla a snažila sa nejak prežiť. Moje plány do budúcna boli úplne iné, než to, čo sa stalo. Vtedy som ešte netušila ako so mnou život zamáva a aké prekvapenia pripraví.
Stredná bolo asi najsociálnejšie obdobie v mojom živote. Stvárali sme blbosti ako partia, liali vodku do vodnej fajky, chodili na túry, tešili sa na koncerty obľúbených kapiel a snívali o budúcnosti.
Časy, keď som jedla desiatu v lavici sú už dávno za mnou. Už nie je s kým chodiť na túry, hudobný vkus sa radikálne zmenil a minulosť sa zdá ako vzdialený sen, ktorý každým dňom bledne. Priateľstvá sa rozpadli a ja pokračujem ďalej sama. Čítala som si staré rozhovory a už vtedy bolo v náznakoch vidieť, že to dlho nevydrží. Ostala len Nežná.
Neverila by som, keby mi niekto povedal, že sa zamotám s vyučujúcim, že výška prinesie horké sklamanie, že sa konečne dočkám rozvodu našich, že budem stáť na jeho pohrebe, že odídem na koniec sveta aby som sa vrátila zdeptaná a zlomená...
Všetky moje predstavy boli na míle vzdialené tomu, čo sa udialo. Asi nie som ten typ, ktorý má normálny život.
Kurva, veď ja píšem tento článok z upršaných, pochmúrnych !Brém! a jeden sladký Nemec mi urobil kávu(vzťahová kríza poľavila).
Som ja vôbec normálna?
O Brémach som tušila len z nejasných spomienok na hodiny zemepisu a pesničky Hapka&Kirschner-Bude mi lehká zem.
Dosť často mi uniká fakt, že nič v mojom živote nie je normálne. Často zabúdam na to aké zázraky sa mi udiali a ako veľmi som iná ako bežní smrteľníci. Už len tá story, že som Nemca spoznala na FaceBooku a potom sa strmhlavo vrhla na cestu do Brém.
Svojim spôsobom mám krízu osobnosti. Nedokážem si naplno uvedomiť to, že sa vymykám štandardom. Nedokážem sa do tej kože vpratať a stále zabúdam, že bežné pravidlá v mojom prípade neplatia.

pokračovanie neskôr