Ružové ruky a šťastný pes

Som asi zvrátená, keď mi robí radosť sledovať ako Nežná vypúšťa do trávy ružovú mláčku. Nezvyčajná farba, ktorá mi robí radosť. Vyzerá to vážne zvláštne ale je to len vedľajší efekt cvikly (červená repa), dôkaz fungujúceho trávenia a obličiek. Systémy fungujú!
Akurát ma serie, že ja mám vždy divoko machuľkaté ruky a na Nežnej farbivo z cvikly nedrží. Neviem ako to robí ale vyskúšala som už kde aké kombinácie a jej šedivý pyštek je stále šedivý, žiadna ružová!
Príroda so mnou zas raz vybabrala. Teda, keby len raz! Sprvu som bola skeptická, či bude cvikla Nežnej chutiť. Zbytočne. Dokonca to vyzerá tak, že jej chutí viac ako mrkva. Psie chute mi budú navždy záhadou.

V nedeľu ráno sme sa vybrali na prechádzku, málo ľudí, prázdne ulice. Navliekla som sa do divného kabátu a okolo krku som si omotala kašmírovú šatku. V to ráno som bola skutočne krásna.
Na ceste do parku sme stretli iných fufákov (psov) a tí pozitívne naladili Nežnú. Bolo by hlúpe ti nevyužiť, tak sme zamierili k nábrežiu.
Rieka si tiekla svojim tempom, ignorujúc svet naokolo. Vyrušili sme desiatky čajok, ktorým sa Nežná nepáčila a za hlasného pokriku vzlietli. Nežná len nechápavo sledovala, čajky sú pre ňu nové a neznáme škriekajúce stvorenia.
Okrem pár bežcov a cyklistov sme boli na nábreží samé. Pustila som Nežnú na voľno a sledovala jej radosť. Len si tak cupkala rýchlim krokom, ňufákom sledovala neviditeľné stopy, okrem plešatého zadku by nikto neuhádol aký osud si nesie.
Chvost sa kýval zo strany na stranu ako na vlnách a po chvíli mala mokré ešte aj chlpy na ušiach. Ranná rosa nemohla pokaziť jej dobrú náladu.
Skrz opar svietilo ostré slnko, typické pre končiace leto. Vzduch príjemne vôňal a ja som bola skutočne šťastná.
Presne takto si predstavujem krásnu starobu pre Nežnú. Jej úsmev hovoril za všetko. Môj tiež...

Milujem tie drobnosti, keď sa život zdá byť tým najkrajším, čo môže byť. Ani v najdivokejších predstavách sa mi nezdalo, že raz budem v septembrové nedeľné ráno venčiť Nežnú na brehu rieky v Brémach.
Občas však prídu dni, keď bojujem so svetom, ktorému nerozumiem. Dni, keď sa pýtam, či má život zmysel. Otázka kto som a kam smerujem sa pri každom pokuse o ignoráciu vracia ako bumerang. Sú tie pocity vo mne pravdivé?
S istotou viem len to, že som Hrobárova Dcéra...