Prežijem Temnotu?

Pred očami sa mi mihajú obrazy a spomienky. Chcela by som ich opäť objať, ucítiť jedinečnú vôňu a pripomenúť rukám dokonalé línie.
Slnko stráca silu visieť na oblohe, skrčilo sa do ostrých uhlov, ktoré nepríjemne udierajú do očí. Jeseň objala slabnúce Slnko a oddala sa svojmu osudu. Srdcervúci výkrik pred tým, ako sa vydá na svoj samovražedný skok. Z koruny stromov až na zem, kde čaká otvorená náruč Smrti. Skočí znova a znova, precíti bolesť každého listu. Lebo to je jej osudom.
Nedokážem sa na to dívať, ubližuje mi to. Kroky ma vedú preč od slabých a umierajúcich, ten odpor až v morku kostí však ostáva ešte dlho.
Myšlienkový Palác ako jediné bezpečné miesto a predsa...
Zvuky krokov sa odrážajú od kamenných stien, rukou sa jemne dotýkam steny a v hlbokej tme tak smerujem k svojmu cieľu. Kovová kľučka studí pod rukou, kladie ľahký odpor, keď ju stláčam. Masívne drevené dvere slabo zavrčia a vpustia ma dnu.
Miestnosťou sa nesie pukotanie ohňa, smerujem ku krbu. Temnota dusí žiaru ohňa, sotva dosvieti meter a pol. Usádzam sa pred krb a snažím sa nevnímať prítomnosť Temnoty. Potrebujem aspoň trocha svetla. Už je to dlho, čo sa Temnota vkradla do môjho paláca. Už tu viac nie som sama.
Všetko sa ponorilo do tmy a každý kúsok svetla sa stal vzácnym drahokamom. Tak strašne si želám mať svoj palác zas len pre seba.
Som bezmocná.
Tok mojich myšlienok zastaví jej ruka, ktorá spočinie na mojom ramene. Ako keby sa dalo zabudnúť na jej prítomnosť. Skryla všetky farby, odoprela očiam potravu a vzala takmer všetko svetlo.
Jeden hlboký výdych, po ktorom moja ruka smeruje k ramenu. Len ľahký dotyk ako znamenie, že si jej prítomnosť uvedomujem.
V hlave sa nepokojne vrtí otázka, či zajtra konečne príde ráno. Prežila som tak veľa ale na toto nemám odpoveď.

Len dúfam, že prežijem...