Jeseň grcá za dverami

Kryl v mojej posteli, upršané studené počasie za oknom. Hraj Karle, hraj a pripomeň mi koľko farieb utrpenia existuje.

Koruny stromov sú stále zelené, no čosi v vzduchu predznamenáva koniec leta. 14°C je dostatočný dôvod obliecť si na ranné venčenie mikinu a bundu. V domovine sa roztápajú a tu leto bolo len pár dní.
Odlišná zemepisná poloha, iný svet, iná ja.
Schovala som sa do postele a Nežná konečne usúdila, že je dostatočne chladno aby spala pri mne.
Jeseň je za dverami, keď sa pes pchá do postele...
Sedoležím a nechávam priestor svojim myšlienkam. Hmýria sa a mrvia. V nebi je všetko fajn.
Úlomky neurónových impulzov.
Mám smutné oči. Túto vetu som počula už toľkokrát a stále neviem ako sa k tomu postaviť. Videla som veľa zlého a nedá sa to skryť. Smutné modré oči poznačené bytím. Dá sa to vôbec skryť?
Divná. Vyrástla som do zvláštnej podoby. Strašidelný jadrový reaktor s pochybnými kontrolkami. Pokojné vody dravého mora. Nekonečno v ohraničenej forme.
Tupé ženy. Ako sliepky, ktorým len nasypať zrno a pozbierať vajíčka. Zrodené k utrpeniu, ktoré im s radosťou prenechám.
Zúfalí chlapi. Podradná forma života. Otravné komáre bez ktorých by svet mohol bezpečne existovať ďalej.
Pokrivený svet. Nedáva zmysel. Freakshow ľudského dna.
Ach, chcela by som žiť vo svete, kde by sa mi nechcelo grcať každých 50m. Svet, kde by ľudia neboli kokoti. Svet, kde zvratky nie sú potravou duše.
Spala som málo...