Ehm, už som v poho...

Už viem, prečo nepíšem počas záchvatov smútku. Nie som ten typ, ktorý si holduje sťažovaní a nariekaní.
Vždy to vyzneje horšie ako to je a po pár hodinách už tie pocity nie sú pravdivé. Vyplakala som malé jazierko, lebo je to podľa mňa to naj, čo pre svoje duševné zdravie môžem urobiť. Dovoliť si prežiť svoje pocity naplno, nechať mozog vykúpať sa v hormónoch a nechať prebehnúť všetky biologické procesy spojené so smútkom.
Už je fajn. Vyprdla som to zo seba, poškrabkala som svoje najčiernejšie obavy a ide sa ďalej. Ono sa ani nedá zastaviť a fňukať. Práve som si uvedomila, že Nežná zhadzuje letnú srsť a ja mám chlpy ešte aj v káve... Jedno pohladkanie s mojimi večne spotenými rukami a pripomínam Yetiho.

Nie je dôležité, čo sa vám stane, ale ako na to zareagujete.

Epictetos