Jeden deň v Pekle

...na prahu šialenosti...

Z času na čas sa prepadnem počas spánku do Pekla. Budík nasilu rozlepí oči a zo začiatku sa všetko zdá normálne. Peklo vyzerá rovnako a predsa je v čomsi iné.
Démoni rýchlo zaňuchajú, že som v ich svete a cirkusové predstavenie môže začať. Všetko naokolo olizujú plamene, jediný dotyk démona a moje vnútro požiera svorka vyhladovaných vlkov. Vzduch je pretkaný dymom a štípe v očiach.
Už zase som tu, na dne, kde je to najhoršie.
Zaženú ma do manéže, oslepujúce reflektory mi spočiatku bránia vidieť divákov. Spustí sa potlesk, oči si zvykajú na prudké svetlo a na tribúnach sedím tisíckrát ja.
Kto iný by sa mohol tešiť z pohľadu ako budem s tiažou nezmyselnosti vlastného bytia skákať cez obruče. Pri každom švihnutí biča vidím červene. Chcem zomrieť...
Kulisy sa v istom momente začínajú meniť a ja zrazu stojím medzi kopou mŕtvych žriebät. Pomaly precitám. Oblečenie sa na mňa nechutne lepí a v pravej ruke kŕčovito zvieram lovecký nôž. V ľavej ruke sa mi myká posledné vyhasínajúce žriebä. Púšťam ho a kolená sa mi podlomia. Je dokonané...
Padám a kulisy sa opäť menia. Dopadám na špinavú podlahu medzi humus a chrobáky. Úplné prázdno, nezmyselnosť bytia. Nemám dôvod ani silu sa zdvihnúť. Tak len ležím a snažím sa nepozvracať zo smradu zdochliny, ktorá tu niekde v tme uzatvára kolobeh života.
Chcem sa rozložiť, prestať existovať aby všetky tie pocity prestali. Divoký smiech roztúžených démonov...
Z času na čas sa to zdá ako vzdialený sen. Žiadne Peklo po smrti ale tu. Stačí sa len zobudiť na nesprávnom mieste.