Upršamá noc

Vraj je leto...Ale nie tu. S prestávkami prší celý deň a stihla som aj zomknúť jak kkt. Nevadí, to je len PMS.
Bola som mlsná a kúpila si balík čipsov. Trvalo mi tri dni, kým som ich dojedla. Gumíkov som mala až 6 kusov, zvyšok zjedol Nemec. Pijem len čistú vodu.
Pokazila som sa...
Nemec mi ráno oznámil, že v chladničke je ovocný šalát. Zlikvidovala som ho s jogurtom, lebo ma prepadol hrozný hormonálny hlad. Niekto sa napcháva čokoládou, ja ovocím.
Z junk food mi je zle. Zvyčajne svoje rozhodnutie dať si niečo z toho, rýchlo ľutujem. Môj prirodzený odpor k chujovinám dosiahol rozmery, keď mi je z časti ľúto, že už nedokážem zlikvidovať balík čipsov ako nič.
Cesta do obchodu sa stala bojom, keď sa musím prehrabať hromadou sračiek, ktoré ľudia dokážu zjesť. Zrazu vidím koľko nechutností dokážu ľudia zjesť a ako veľmi si nechali zdeformovať chuťové poháriky. Presladené nápoje, ktoré obsahujú viac cukru ako vody. Extrémne presolené a prekorenené pochutiny, ktoré vypaľujú diery do žalúdka.
Prídem do obchodu s pocitom, že chcem niečo Fajné ale po chvíľke zúfalstva si radšej beriem banány či jablká.
Obchod s plnými regálmi, no takmer nič pre mňa. Skutočne sa musí moja odlišnosť prejavovať snáď vo všetkom? Čo sa to so mnou stalo?
Moje pitie alkoholu sa scvrklo na jedno malé pivo. Tvrdý alkohol som mala pred viac ako troma mesiacmi a nechýba mi. Opiť sa? Nie, ďakujem... Už som príliš stará na to aby som na ďalší deň trpela ako ranená laň. Nechcem mať zas pocit, že som otrávená čímsi jedovatým. Alkohol mi už dávno nemá čo ponúknuť. Nikdy som si nemyslela, že sa práve ja dostanem do bodu, keď sa mi bude alkohol protiviť. Jedno malé pivko kvôli chuti, z toho sa ani hlava nezamotá.
Predstavám rozumieť prečo ľudia pijú. Aby na chvíľu zabudli.... Nemám na čo zabúdať, môj svet je fajn.
Najradšej by som bola teraz sama. Sedela schovaná v tme a sledovala ulicu. Len ja a môj vnútorný svet. Stále jemne prší...
Veľakrát som stála uprostred noci v otvorenom okne, fajčila a rozmýšľala o minulosti a budúcnosti. Ako keď som sa vrátila z konca sveta, mrzla v okne a na zem i do duše padal sneh. Alebo keď som snívala na okne o tom aké to bude, keď sa konečne stretnem s Nemcom a pod oknom prebehla líška.
Svetlá lámp ako majáky v temných vodách noci, keď sa k životu preberajú démoni z hĺbok.

Chcela by dom písať ale nie je vo mne nič, len hromada zdravého jedla a hormonálna búrka. Všetko je ponuré a v škaredých odtieňoch hnedej. Utíchlo moje vnútro, spánok pretkávajú zvláštne sny a ústa nevydajú hlásky. Chcela by som sa uložiť pred krbom a vychutnávať si zvuk ohňa a jeho teplé objatie. Miesto toho sa snažím prekonať krízu a písať. Je ťažké to celé nezmazať, keď mi to celé pripadá slabé a nehodné zverejnenia. Odpad, ku ktorému by som sa najradšej nepriznala...

Minule som zo zvedavosti rátala na koľkých fotkách na FB som ja. Sotva 10%, nemám tam dokonca ani spoločnú fotku s Nemcom. Len priblblé obrázky a pičoviny. Mám sa pre to cítiť blbo, že sa mi nechce otravovať svet svojim ksichtom? Prečo je súkromie pre mňa tak dôležité?
Stojac v úzadí si myslím o svete a ľuďoch svoje. Mám chuť vymazať aj tých pár fotiek na ktorých som. Ostať bez tváre, dovoliť svetlu dotknúť sa len malej časti.
Byť Hrobárkou...
.
P.S.: ľudia sa menia... Občas viac ako by sme si želali

Komentáre

Obľúbené textové zvratky