Nekonečné svetlo

Dni v Brémach sú prekvapujúco dlhé. Nečakala som, že ten rozdiel bude tak výrazný. Hrozne to pletie moje vnútorné hodiny. Často mám pocit, že je sotva päť hodín poobede a ono je v skutočnosti osem večer. Pletie ma to ako sveter...
Stôl vedľa mňa je nakrivo a mňa to hrozne irituje. Bojujem s túžbou posunúť ho ale chcem odolať. Je to len nezmyselná poloha stola...nakrivo...
Pán Uniformivaný mal narodeniny. Aká milá pripomienka časov, ktoré sú dávno za nami. Občas sa mi cnie. Občas by som sa chcela vrátiť. Vtedy bol svet iný ako teraz. Bola som iná ako dnes. Menej celistvá a menej stabilná. Našla som pôdu pod nohami...konečne! Ukotvujem sa a to je skvelá správa. No nikdy by som sa dobrovoľne nevrátila. Tu mi je dobre. Tu som príliš ďaleko od všetkého a všetkých.
Pán Strojov sa priznal, že strašne provokujem tým, že už len som. Medzi riadkami povedal, že moja prirodzenosť sa nedá zastaviť, preniká všetkým a dráždi nervy. Tomu vravím kompliment a kopanec do brucha zároveň.
Toto som počuť nechcela. Bola som tak nejak v myšlienke, že keď som schovaná pred svetom, tak to neexistuje. Chcela som poprieť, že taká časť mňa existuje, chcela som tvrdiť, že to bola len póza. Desí ma predstava, že aj pri najlepšej snahe sa mi nepodarí skryť (moju) Príšeru. Raz ju určite zavetria a to bude veselá balada. Nemajú mi čo ponúknuť. Mám takmer všetko.
Ale nepravdepodobné sa stane realitou!
Som zvedavá, čo to nakoniec bude. "Bojím" sa 😂 tým správnym spôsobom.
Občas sa čudujem Nemcovi, že si vybral práve mňa. Náročné domáce zvieratko pre tých, čo sa neposerú.
Oh, man...