Ústa šepkajú ešte

Kráčali sme parkom a míňali ľudí. Nežná ako klasický pes pochodovala s nosom prilepeným na zemi, ja som sa nechala unášať hudbou a príjemným dňom.
Pozerali sa na nás zvláštne. Pes s jedným uchom naopak a vo veľmi zvláštnej veľkosti a farbe, ktorá núti ľudí sa pýtať, čo je to zač. Mne boli dopriate mnohé viac, či menej príjemné pohľady.
Čím to je, že my dve sme ako päsť na oko? Čím pútame pozornosť? Veď len sme...na prechádzke v parku.
Môžu za to slnečné okuliare v tvare srdiečok alebo divné slúchadlá? A možno len zavetrili pravdu.

Divá Ruža alebo veľmi nechutné klišé. Teda až do momentu, keď sa jednou staneš.
Ústa šepkajú ešte a zasvieti blesk
Mala by som zas začať cvičiť. Tak dookola vysvetľujem mozgu prečo. Tlak vo vnútri rastie a začína byť neznesiteľný.
Postupujeme k veľkoleposti.
Nech Svet vidí a trpí. Šťastie, že som Svetu ukradnutá.
Môžeš ma pustiť ku kormidlu. Stroskotala som už veľakrát, no nikdy nezahynula. Bez zrýchleného tepu sa dívala do očí rozzúrenej búrky.
Budeš majákom na ostrých skaliskách? Svetlom o ktorom sa mi sníva každú noc, keď ma bezpečne zavedie do pokojnej zátoky...