Morituri Te Salutant

Po 5 hodinovom spánku mi zazvonil budík. 8:00, čas vstať a ísť urobiť kávu. Ešte kým som ležala v posteli tak mi bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Lenivo som sa vypotácala z postele, zniesla psa a zamierila do kuchyne. Bože, je ráno ale mne je tak zle, že nechcem kávu. To je podobné ako keby kôň nechcel jablko! S vratkými nohami som urobila kávu môjmu drahému, tak ako skoro každý deň.
Sweetheart, coffee! Ozvalo sa tichým ránom a v hlave mi rezonovala túžba ešte spať. Chvíľu trvalo, kým som ho vytiahla z postele. Rýchla kontrola, či je dostatočne hore lebo skolabujem ak si neľahnem. Zvalila som sa na gauč a z posledných síl nastavila budík. Pre každý prípad... Môj drahý má značný problém s ranným vstávaním.
Plytký spánok pravidelne prerušovala jeho výmena názorov s Nežnou. Aspoň na chvíľu žerie môj pes nervy niekomu inému.
Až kým nezazvonil budík...
Polospiaca som mu pomohla pripraviť veci do práce. Čo je kurva toto za stav?!
Drahý odišiel do práce a ja som sa náhodou obliekla a viac odplazila vyvenčiť Nežnú ako odkráčala. S námahou som sa vyzliekla a hodila sa na gauč. Toto je zlé, sakra zlé.
3 hodiny prerušovaného spánku- Nežná do mňa občas dlubla, či ešte žijem. Poslala som ju asi dvakrát do Piče...
Prebudenie prinieslo tragédiu. Otvorila som oči, pomaly začala vnímať svet okolo a tlak v lebke. Oh nie, zas mám mozog o číslo väčší ako lebku. Tlačí to!
Posadila som sa a pár sekúnd som rozmýšľala, či ma skutočne v sede bolí hlava ešte viac. Bolí! Zvalila som sa nazad a rozmýšľala, prečo som ešte nezomrela. Nemávam bolesti hlavy, no keď už mám, tak je to na hovno.
Nevládzem, aj základné fyziologické procesy ma vyčerpávajú. Vezmite ma niekto lopatou, je to odporné. Pomoc!
Trvalo mi hodinu, kým sa bolestivá existencia zmenila na existenciu len nepríjemnú. Šálka kávy mi nepomohla.
Možno to chce prechádzku a čerstvý vzduch. Drahý, ktorý sa vrátil domov v momente, keď som dopila kávu, skonštatoval, že som sa obliekla dosť divne. Skvelé, aspoň nikoho nenapadne niečo po mne chcieť. Vyjadrenie: Pojebte sa všetci naokolo! sa mi podarilo.
Pomalá prechádza v rytme večne ňuchajúcej potvory akýmsi zázrakom rozhýbala moje vnútro. Oproti exotom v parku som vyzerala normálne, ako Hrobárova Dcéra. Slúchadlá, okuliare, divný svetrík, obľúbené modré tričko a padajúce nohavice.
To som zas schudla? Ale hlavne, že sa mi pravá koza nechce napchať do podprsenky. Pravá vyliezla a ľavá by potrebovala trošku doložiť.
Jo, diky ti Bože, ty skurvený narušenec, že si sa na mne vybláznil! Áno, pravá strana je u mňa dominantná, čiže väčšia pravá koza je OK. Lenže boh je cynik a tak ani také jednoduché pravidlo u mňa neplatí, keďže mám ľavú nohu o číslo väčšiu.
Môj poškodený pes mi pije krv a Drahý ani nevníma, že existujem. Obsesívne vyškubávanie chlpov a písanie scriptov je dôležitejšie ako ja.
Áno, nemám náladu a byť po mojom, svet ľahne popolom.
Rozmýšľam ako by vyzerala moja rozlúčka so slobodou. Ehm, no asi by najskôr nevyzerala, nebola. Nemám kamarátky, sesternice ani sestry. Dámska jazda je pre mňa nadávka. Čo sa robí v takom prípade? Nechcem biele šaty, neznášam bielu! A vlastne celkovo na to jebem. Výber podniku a zostava menu? Dekorácie a družičky? WTF? Ten deň bude o nás dvoch, nie o jedle a kytici.
Začínam mať silné podozrenie, že to bude všetko len nie svadba ako si ju väčšina predstavuje. Najprv sa toho musíme dožiť....