Utratiť a hotovo?

O tom, že je situácia v slovenských útulkoch kritická škoda hovoriť.
Die Hundemafia
Občas dosť silno pochybujem, či si organizácie uvedomujú, že psov je príliš veľa a aká je sociálna situácia. Je len otázkou času, kedy sa s nimi začnú ohadzovať.... teda ak sa tak už nestalo.
Nehovorím, že sa na to majú vyprdnúť. Len by to chcelo otvoriť pandorinu skrinku a zamyslieť sa nad jej obsahom.
Vychádzať z predstavy, že na Slovensku je nevyčerpateľné množstvo ľudí, ktorí majú čas 24/7, vhodné podmienky (ako dom s veľkou záhradou bez/s iným psom atď...) a zručnosti psieho opravára je dosť naivné.
Všetky tie krkolomné požiadavky pre jedného poškodeného (či už duševne alebo fyzicky) psa.
Poznám presne 0 ľudí, ktorí si môžu brať psa do práce a byť s ním 24 hodín denne.
Poznám presne 0 ľudí, ktorí majú dom s dobrým oplotením a bez psa.
Takto by som mohla pokračovať veľmi dlho.
Výzvy na zdieľanie ignorujem. Tých pár ľudí, ktorých na fb mám nemá možnosti. U mňa je to bezpredmetné.

Niekedy sa mi zdá, že to hraničí so spasiteľským syndrómom. Zachrániť všetko a nepozerať sa na to, že došli možnosti a miesta.
Utratiť? Nie!!! Veď je zdravý!
Je to len psychicky narušený mrzák...
Pes bol stvorený aby žil po boku človeka ale čo v momente, keď túto základnú vec nedokážeme naplniť? Rybička žijúca v pivnom krígli asi nebude šťastná.
Sme zodpovední za to, čo sme si skrotili. Zodpovednosť vyžaduje aj ťažké rozhodnutia.
Smrť- najväčšie zlo aké existuje!
Ale je to vôbec pravda? Veď roky sa hovorí, že máme problém prijímať a akceptovať smrť. Vytesnili sme ju z našich životov ako niečo neprijateľné a pri tom je rovnako prirodzená ako život.
Možno pokrivený pohľad na smrť spôsobuje, že sa nerobia zodpovedné rozhodnutia.
Veci nie sú len čierne alebo biele, ponúkajú nekonečnú škálu farieb a nekonečné množstvo uhlov pohľadu. Občas nie je na škodu otvoriť pandorinu skrinku a zamyslieť sa nad jej obsahom...