Posteľové blues

Zalezená v posteli so slúchadlami na ušiach. Môj playlist je dlhodobo zanedbávaný, tak mi hrajú zvláštne veci. Aj takáto som niekedy bola... Ale nie dnes.
Ťahá ma spať. Sladké bezvedomie a nekonečná tma. Hlavné tie zvláštne sny, keď sa mi mieša realita s ilúziami.
Raz by som chcela mať hojdaciu sieť na záhrade a driemať počas štebotania vtáčikov. Na čerstvom vzduchu počúvať jedným uchom náladu o peknom dni. Bez zbytočných vrstiev oblečenia, bez zbytočných formalít.
Zabudla som snívať o krásnych dňoch. Zabudla som, že existuje oveľa viac než vidím či cítim. Chcem viac pre seba i mimozemšťanov.
Občas mám paranoje z pavúkov. Sú snáď všade a akosi narástli. Hlboko vo mne vrie chcenie s túžbou. Občas si povzdychnem, že to nemá zmysel, že som skočila do nesprávnej králičej nory. Zlyhanie, omyl, fail. To je priestor pre takú bytosť, ktorej sa hovorí priateľ pridá plyn aby to začalo vrieť nanovo a kopne ma do hlavy aby som nešpekulovala. Zacykliť sa v trojrozmernej kružnici je ľahké.
Včera som sa zasekla pri otázke koľko mám rokov. Nevedela som odpoveď, musela som si to vypočítať.
Mám 25 a som pacient. To je asi tak všetko, čo o mne to škaredé číslo hovorí. A možno ešte to, že si zakladám na svojom rovnovážnom bode a tuším, ktorých ľudí poslať do piče ešte skôr ako začnú veci kaziť. S vekom sa u mňa rozvinula silná alergia na idiotov a jednoduché mnohobunkovce neschopné sebareflexie a čítať s porozumením. Oh man, veľké percento ľudí sú na úrovni praľudí. Len im dať kyjak do ruky. Úlohu kyjaku supluje internet a tak je každý deň nechutná freak show.
Nemám rada ľudí, to je fakt ktorý treba zdôrazniť. Radšej mimozemšťania...