Zahrabte ma niekam
Ciga na ukľudnenie, mám chuť sa rozplakať a hodiť sa o zem. Takéto dni by mali zakázať!
Ak nestihnem trojsekundový signál, že sa niečo derie z môjho nosa, tak mi skončí na tričku sopeľ. Nikdy som si nemyslela, že mi môže z nosa tiecť až tak. Takým tempom mi do večera odpadne nos a budem ako dcéra Voldemorta. Každých 20 minút potrebujem novú vreckovku lebo tá predchádzajúca sa dá žmýkať.
Nádhera!
Na bielych teplákoch som vytvorila Rorschachov test v červenej verzii. O tri dni skôr... Však prečo mi nestrpčiť život skvelou kombináciou protivenstiev.
Chtiac, nechtiac som musela nahádzať do práčky. Najhoršie si to odskákali moje obľúbené gaťky. Samozrejme, že sú biele, tak aby som trpela aj duševne.
Nahádzala som do seba tabletky, keďže bolesť sa začína pomaly objavovať. Ja sa na to všetko môžem vyjebať. V kuchyni je kopa riadu ale moje duševné rozpoloženie mi nedovoľuje sa ku kuchyni priblížiť.
Búrka hormónov zatemnila môj mozog a ja si vychutnávam depresiu a beznádej. K tomu sa vo mne mláti podráždenosť s agresivitou a byť po mojom, tak niečo rozkopem alebo niekomu spôsobím veľmi škaredé veci.
Z bezpečnostných dôvodov som zaliezla do postele a nasadila si slúchadlá. Potrebujem byť sama aby som nevybuchla. Posledné, po čom túžim je premeniť sa na besniacu príšeru.
Závidím mužom, že nezažívajú utrpenie spôsobené PMS a menštruáciou.
Za celý svoj život strávim v PMS depresii viac ako 8 rokov. Úžasné, že?
Bez zaváhania by som si nechala vyoperovať maternicu. Naj ju berie čert, ja ju nechcem!
Kurva! Do Piče!
Ešte, že virtuálny papier znesie veľa a môže poslúžiť ako môj hromozvod.
A to som ešte 2 hodiny dozadu bola plná energie, že by som mohla nahradiť jadrovú elektráreň. Som psychicky vycucnutá a mám chuť si ubližovať. Prežrať sa a grcať alebo si pustiť nejaký blbý film.
Je mi ľúto Milovaného.
Doniesol mi horúcu kávu až do postele a necháva ma byť samú. Aj napriek neznesiteľnému tlaku falošných emócii sa usmievam. Drobnosť, ktorá hladká moju dušu.
Ešte včera som mala žravku a dnes môj mozog nepociťuje hlad. Mám len nekontrolovateľnú chuť na kávu a cigy, 20 hodín od posledného jedla. Netuším, čo týmto príroda sleduje.
Čas utrpenia...
Pravdou je, že do Brém som utiekla. Zbalila najdôležitejšie veci a opustila domov v dusnej atmosfére. Mama sa so mnou ani nerozlúčila, posledné dni pred odchodom som od nej nepočula jediné pekné slovo. Nerozprávali sme sa od októbra. Na Vianoce a Silvestra som poslala len sms.
Onedlho budú jej narodeniny a mňa mrzí, že ju nebudem môcť objať. No necítim sa na to aby som jej zavolala.
Potrebujem čas aby som spracovala všetko, čo môj útek vytiahol na povrch.
Odstrihla som sa od rodiny aby som v plnej paráde uvidela to, čo bolo doma príliš blízko.
Ten pohľad bolí a bolieť ešte dlho bude.
Som sama sebe terapeutom.
S odstupom som pochopila, že som sa dobrovoľne stala otrokom svojej rodiny.
Počas života v Pekle som na seba prevzala rolu ťažného koňa, ktorý na svoj chrbát prevzal všetku zodpovednosť. Urobila som zo seba nosný pilier a vzdala sa vlastného šťastia. Nevšimla som si, že ma zamurovali a že už niet dôvodu niesť na ramenách celú rodinu.
Zašlo to do štádia, keď sa moja hodnota rátala len v zarobených peniazoch a v domácich prácach.
Paradox, keď mama pindala, že riad budem musieť umývať aj keď budem mať vlastnú rodinu a pri tom bola myšlienka, že by som odišla zakázaná. Kto by varil a platil nájom?!
Neobviňujem nikoho. Stalo sa. Zas som raz bola slepá.
Chybné vzorce správania nie sú tragédia, sú súčasťou života na ktorý nikto nedostal návod.
Potrebujem viac času. Odpustiť samej sebe, dopriať si čo najviac lásky. Plne akceptovať samú seba a svoju minulosť.
Brémy sú miestom môjho prerodu.
Odkedy som tu, tak sa moje vnútro pomaly rozkladá. Vidím veci s odstupom a rozumiem im. Odumierajú staré, zle zrastené a zapálené rany.
Jednoducho povedané, prebieha hĺbková a intenzívna terapia. Občas to šialene bolí...
Pravda ma oslobodzuje.
Túžim si rozumieť a milovať sa. Prijať sa so všetkými chybami, omylmi i úspechmi. Nechcem viac démonov v skrini. Nechcem žiť s tieňmi minulosti. Chcem byť čistá sama pred sebou.
Zmierená a vyrovnaná.
Trupáreň je mojim myšlienkovým palácom. Barličkou, ktorá mi pomáha postupovať k sebe samej. Vystaviť démonov svetlu a odľahčiť svoju myseľ.
Ak nestihnem trojsekundový signál, že sa niečo derie z môjho nosa, tak mi skončí na tričku sopeľ. Nikdy som si nemyslela, že mi môže z nosa tiecť až tak. Takým tempom mi do večera odpadne nos a budem ako dcéra Voldemorta. Každých 20 minút potrebujem novú vreckovku lebo tá predchádzajúca sa dá žmýkať.
Nádhera!
Na bielych teplákoch som vytvorila Rorschachov test v červenej verzii. O tri dni skôr... Však prečo mi nestrpčiť život skvelou kombináciou protivenstiev.
Chtiac, nechtiac som musela nahádzať do práčky. Najhoršie si to odskákali moje obľúbené gaťky. Samozrejme, že sú biele, tak aby som trpela aj duševne.
Nahádzala som do seba tabletky, keďže bolesť sa začína pomaly objavovať. Ja sa na to všetko môžem vyjebať. V kuchyni je kopa riadu ale moje duševné rozpoloženie mi nedovoľuje sa ku kuchyni priblížiť.
Búrka hormónov zatemnila môj mozog a ja si vychutnávam depresiu a beznádej. K tomu sa vo mne mláti podráždenosť s agresivitou a byť po mojom, tak niečo rozkopem alebo niekomu spôsobím veľmi škaredé veci.
Z bezpečnostných dôvodov som zaliezla do postele a nasadila si slúchadlá. Potrebujem byť sama aby som nevybuchla. Posledné, po čom túžim je premeniť sa na besniacu príšeru.
Závidím mužom, že nezažívajú utrpenie spôsobené PMS a menštruáciou.
Za celý svoj život strávim v PMS depresii viac ako 8 rokov. Úžasné, že?
Bez zaváhania by som si nechala vyoperovať maternicu. Naj ju berie čert, ja ju nechcem!
Kurva! Do Piče!
Ešte, že virtuálny papier znesie veľa a môže poslúžiť ako môj hromozvod.
A to som ešte 2 hodiny dozadu bola plná energie, že by som mohla nahradiť jadrovú elektráreň. Som psychicky vycucnutá a mám chuť si ubližovať. Prežrať sa a grcať alebo si pustiť nejaký blbý film.
Je mi ľúto Milovaného.
Doniesol mi horúcu kávu až do postele a necháva ma byť samú. Aj napriek neznesiteľnému tlaku falošných emócii sa usmievam. Drobnosť, ktorá hladká moju dušu.
Ešte včera som mala žravku a dnes môj mozog nepociťuje hlad. Mám len nekontrolovateľnú chuť na kávu a cigy, 20 hodín od posledného jedla. Netuším, čo týmto príroda sleduje.
Čas utrpenia...
Pravdou je, že do Brém som utiekla. Zbalila najdôležitejšie veci a opustila domov v dusnej atmosfére. Mama sa so mnou ani nerozlúčila, posledné dni pred odchodom som od nej nepočula jediné pekné slovo. Nerozprávali sme sa od októbra. Na Vianoce a Silvestra som poslala len sms.
Onedlho budú jej narodeniny a mňa mrzí, že ju nebudem môcť objať. No necítim sa na to aby som jej zavolala.
Potrebujem čas aby som spracovala všetko, čo môj útek vytiahol na povrch.
Odstrihla som sa od rodiny aby som v plnej paráde uvidela to, čo bolo doma príliš blízko.
Ten pohľad bolí a bolieť ešte dlho bude.
Som sama sebe terapeutom.
S odstupom som pochopila, že som sa dobrovoľne stala otrokom svojej rodiny.
Počas života v Pekle som na seba prevzala rolu ťažného koňa, ktorý na svoj chrbát prevzal všetku zodpovednosť. Urobila som zo seba nosný pilier a vzdala sa vlastného šťastia. Nevšimla som si, že ma zamurovali a že už niet dôvodu niesť na ramenách celú rodinu.
Zašlo to do štádia, keď sa moja hodnota rátala len v zarobených peniazoch a v domácich prácach.
Paradox, keď mama pindala, že riad budem musieť umývať aj keď budem mať vlastnú rodinu a pri tom bola myšlienka, že by som odišla zakázaná. Kto by varil a platil nájom?!
Neobviňujem nikoho. Stalo sa. Zas som raz bola slepá.
Chybné vzorce správania nie sú tragédia, sú súčasťou života na ktorý nikto nedostal návod.
Potrebujem viac času. Odpustiť samej sebe, dopriať si čo najviac lásky. Plne akceptovať samú seba a svoju minulosť.
Brémy sú miestom môjho prerodu.
Odkedy som tu, tak sa moje vnútro pomaly rozkladá. Vidím veci s odstupom a rozumiem im. Odumierajú staré, zle zrastené a zapálené rany.
Jednoducho povedané, prebieha hĺbková a intenzívna terapia. Občas to šialene bolí...
Pravda ma oslobodzuje.
Túžim si rozumieť a milovať sa. Prijať sa so všetkými chybami, omylmi i úspechmi. Nechcem viac démonov v skrini. Nechcem žiť s tieňmi minulosti. Chcem byť čistá sama pred sebou.
Zmierená a vyrovnaná.
Trupáreň je mojim myšlienkovým palácom. Barličkou, ktorá mi pomáha postupovať k sebe samej. Vystaviť démonov svetlu a odľahčiť svoju myseľ.
Komentáre
Zverejnenie komentára
Ďakovala