Koľko času potrebuje minulosť aby prestala zraňovať?

Je jednoduché žiť len v prítomnosti a ignorovať minulosť. Je jednoduché zabudnúť ale ten tieň tu bude vždy.
Jedna jednoduchá veta ma prebodla na najcitlivejšom mieste.

Po tom čo máš za sebou,sa ani moc nedivím...

Čo mám za sebou?
Aha, hmmm....
Z hlbín pamäte sa vynárajú spomienky na Peklo, ktoré bolo väčšinu môjho života mojím domovom.
A ja som to prežila.
Vracajú sa mi spomienky, ktoré vedomie vytesnilo až za okraj. No nedajú sa úplne zabudnúť, nikdy nezmiznú.

Život je kurva... a predsa ho milujem!
Stal sa zo mňa Pokojamilovný Bojovník.
Veľakrát som bola zatlačená na okraj, kde som si mohla vybrať z dvoch možností. Zabojovať o život alebo sa hodiť pod vlak.
Zaprela som sa z celej sily aby bolo počuť ako praskajú kosti.
Človeka ako som ja, neohneš. Môžeš ho len zlomiť.
A mňa zlomili viac ako raz aby som sa stala silnejšou.
Moje Ja nikdy nebude normálne. Nikdy sa mi nepodarí narovnať ho do dokonalého tvaru. Ostanú pokrivenia s ktorými sa dá žiť.

Je ťažké hovoriť otvorene o minulosti, keď privádza ľudí do rozpakov. Mne to nerobí problém, stalo sa a hotovo. Problém mi však robia ľudia, ktorých to vyvádza z miery a netušia ako reagovať.
Dá sa vôbec moja minulosť podať nejakým vhodným spôsobom?
Ja som na to ešte neprišla.

V hlave mám spomienku. Pohyblivý obraz, no čas z nej vygumoval pocity.
Pamätám si tú hádku. Rovnaká ako tie ostatné až kým nevytiahol červený skladací nôž. Bol vo svojom afekte. Podrezal si žily rovno pred nami, pred jeho deťmi. Na svetlej podlahe svietili kaluže jasno červenej krvi.
Neviem, čo som vtedy cítila. Mozog to jednoducho vymazal.
Ani neviem, koľko som vtedy mala rokov. No viac ako 13 to nebolo.
Jasné, že si ten chudák nezarezal hlboko. Len demonštratívne aby nás poznamenal na celý život a urobil divadlo.
Mrzelo ma, že si nezazeral hlbšie a jednoducho nevykrvácal.
Priala som si aby zomrel.
Aby zomrel pôvodca môjho Pekla a skončilo moje utrpenie.
V momentoch najväčšieho zúfalstva som rozmýšľala, že ho jednoducho dobodám v spánku.
Tá myšlienka bola neodbytná a utešujúca. Mohla som len získať, nebolo čo stratiť.
Chladná kalkulácia. Zavreli by ma na psychiatriu ale už by mi nikdy neublížil. Obetovala by som sa pre rodinu a zachránila ich raz a navždy. Skončilo by to šialenstvo v ktorom som žila roky.

Môžem byť po tomto normálna?
Trvalo mi kurevsky dlho sa ako tak poskladať späť a následky detstva s tyranom budem znášať do konca života.
Je tomu možno viac ak pol roka, keď som prestala popierať existenciu Monštra vo mne.
Roky psychického týrania a strachu o život vytvorili Monštrum vo mne ako obranu.
Strach, nenávisť, zúfalstvo, túžba zabiť jeho alebo seba...

Učím sa ako s tým všetkým žiť a je to beh na dlhé trate.
S odstupom času som za túto skúsenosť vďačná. Ináč to vlastne ani nešlo.
Minulosť zadefinovala kým som.
Som tým najlepším človekom akým môžem byť