Ako dodať silu Leukocytom?

Včera večer mi začalo byť divne, len som si nebola istá, či to vypukne alebo nie. Vypuklo ale nejak polovičato.
Je to viac ako rok, čo som naposledy bola "chorá". Opuchnuté mandle a boľavé hrdlo je taká moja osobná klasika. Stále lepšie ako keby mi mal tiecť sopeľ a ja by som mala za pol dňa červený a zodratý nos.
Telo mi dáva jasné inštrukcie, čo robiť. Zatlačilo ma do postele a hoci by som dokázala prekonať svoju únavu a fungovať ako normálne, nechcem...
Vždy ma fascinuje ako nepríjemne sa cítim, keď som "chorá". Keď si želám byť zas v normále a nemať v krku tenisovú loptičku.
Chcem len ležať a vnímať svoje telo. Cítiť ako Leukocyty bojujú za náš spoločný svet. Nechávam imunitnému systému priestor aby si robil svoju prácu. Neumieram, len je to nepríjemné.
V hlave mi tancuje skupinka roztlieskávačiek a mám pocit, že to tie malinkaté živé stvorenia cítia.
Je zaujímavé si uvedomiť, že bez tých malých potvoriek by som nežila. Sme jeden samostatný Vesmír. Môj život je poskladaný zo samostatných živých buniek. Milióny malých životov...

Necítim sa najlepšie a tak zaliezam do svojho vnútra. Zas by som si to pozrela... Zas a znova, nikdy ma to neomrzí. Stále to na mňa funguje a vždy nájdem niečo nové.
Skončí niekedy táto posadnutosť?
Alebo to preniklo tak hlboko, že už sa to stalo mojou súčasťou?
Asi mám problém...
Môj život sa delí na: pred Hannibalom a po Hannibalovi
Milovaný si pravidelne pýtal ďalšie časti a potom sa smial, že už mi rozumie... prekvapivé